Zvuk budíka ma vytrháva z príjemného spánku. Pomaly vstávam a po všetkých potrebných úkonoch už v zelenom sadám za stôl k raňajkám, ktoré pripravil otec ešte kým som spal. V noci nasnežilo a vonku je mráz. Ideálne podmienky pre prvú spoločnú poľovačku v tejto sezóne. Teším sa ako malé dieťa pretože pre mňa je to prvá spoločná poľovačka na ktorej už budem mať okrem mojej jagdterierky Kesi aj pušku. V tomto roku som si splnil sen, uspešne som absolvoval poľovnícky kurz a všetky potrebné formality.Balíme do ruksakov proviant, termosky s čajom a optimisticky naladení aj nejaké tie náboje naviac.Z trezoru vyberám otcovu ošľahanú ZH 7x57/12, na ktorú aj napriek rečiam na internetových fórach nedá dopustiť, a svojho čerstvo kúpeného sauera 8x57js v ľaváckom prevedení. Keďže sa neviem dočkať oznamujem otcovi že idem na svojom aute a po ceste sa zastavím po našu jagterierku Kesi, ktorú máme na chalupe kedže bývame v paneláku. "Ženiem" svojho golfa po zasnežených cestách keďže našich cestárov zasa raz prekvapil v zime sneh a plný očakávaní z dnešnej poľovačky odstavujem auto. Ponáhľam sa hore dvorom pre Kesi. Dávam ju do auta na jej rezervované miesto spolujazdca a môžeme vyraziť na miesto zrazu. Nebolo daleko, takže za pár minút už odstavujem auto, vešiam si pušku cez plece a beriem Kesi na vodítko. Zdravím sa s ostanými poľovníkmi a pomaly každému musím ukazovať svoju novú pušku. Musím priznať, že ma táto pozornosť celkom aj tešila. Po nástupe sa strelci rozišli na stanovištia a my honci sme mali ešte chvíľu času. Po nejakej tej cigaretke a doberaní sme sa aj my postupne presunuli na naše stanovištia. Roztiahnutí sme boli v peknej línii a už sme len čakali na dohovorený telefonát že strelci už stoja. Telefonát na seba nenechal dlho čakať a tak sme sa vnorili do lesa. Šiel som si svojim "chodníčkom" ktorého sa držím v týchto miestach odkedy chodím na spoločné poľovačky. Kesi som nepustil. Mám už na ňu svoju taktiku ktorú uplatňujem odvtedy, čo som ju musel niekoľkokrát hľadať keď sa nechala na začiatku honu strnúť srnčou a nevrátila sa do honu. Púšťam ju až keď som si istý že sú v hone diviaky. To som s určitosťou vedel vtedy, keď sa lesom ozývalo hlásenie najlepšieho diviačiara združenia, slovenského kopova Cézara. Tak tomu bolo aj teraz. Púšťam Kesi pred veľkou húštinou v ktorej pravidelne zaľahujú diviaky. Prehnať ju, nám honcom robí stále problémy pretože niekedy sa v nej dá iba plaziť. K Cézarovmu hláseniu sa po chvíli pridala hrubým "hlasom" aj moja Kesi. Vedel som že narazila na diviaky ale bolo z úplne iného miesta ako hlásil Cézar. Pomaly sme sa predierali húštinou a hlásenie psov neprestávalo. Cézarove hlásenie sa postupne vzďaľovalo takže diviaky sa pohli smerom na strelcov čo bolo dobre ale Kesi hlásila stále z jedneho miesta predomnou. Pomaly sme sa približovali plní napätia čo bude nasledovať ak sa priblížime úplne blízko miesta kde pes držal diviaka. Vo väčšine prípadov diviak unikol pomedzí nás aj keď sme boli dosť blízko seba. Vpredu pred nami sa začali ozývať prvé výstrely. Diviaky ktoré hlásil Cézar museli vyraziť na strelcov. Pri čakaní kým sa vyrovnáme na rovnakú úroveň som občas slovne povzbudil Kesi no stalo sa niečo čo som nečakal. Po poslednom mojom zakričaní: " Zober ho!!!", sa Kesi ešte viac a zúrivejšie rozhlásila a potom nasledovalo zlostné zrgúlenie a už len bolestivé zavytie mojej Kesi. Viac som nečakal, upozornil som honcov že idem pomôcť psovi, nech sa oni maju na pozore keby diviak vyrazil dozadu. Skúsil som Kesi zavolať no neozvala sa, bolo až podozrivé ticho.Nemyslel som na následky, nevedel som čo je to za diviaka a či nie je poranený. S puškou v rukách som sa predieral cez húštinu s vedomím že mojej Kesi niečo je. Po pár metroch začala húština trochu rednúť a všimol som si vyvýšené miesto namieril som si to k nemu lebo v tých miestach hlásila Kesi naposledy. Skúsil som zavolať jej meno ešte raz a na moje udivenie sa rozhlásila znova. Neskutočne sa mi uľavilo. Zaujal som miesto na tom vyvýšenom mieste a odistil svoju osmičku, predomnou v huštine sa odohravalo hotove divadlo, húština sa triasla a Kesi znova dorážala. Nevedel som čo jej je ale ostrosť jagdterierov sa ukázala. Diviak grulil a húština vrela. Kesi ho tam pekne obracala no diviakovi sa nechcelo von z húštiny. Riskol som to a povzbudil som Kesi znova. Situácia sa opakovala. Kesi začala zúrivejšie dorážať a tlačila diviaka mojim smerom. Nečakal som že bude takto pekne pracovať. Už sa húština triasla celkom blízko pri mne no diviaka som ešte stále nevidel. Zavolal som na honcov nech stoja pretože sa už pohli. Kesi stále obracala diviaka v húštine predomnou, trvalo to večne, pušku som v rukách zvieral stále viac a čakal som čo sa bude diať. Stalo sa však čo som nečakal. Kesi vyletela z húštiny asi 3 metre predomnou na malú čistinku no za ňou sa vyrútil obrovský kanec a skor ako som sa stihol spametať už Kesi s bolestivým zavytím letela vzduchom. Všetko sa to odohralo tak rýchlo, Kesi sa po dopadne na zem znova nepostavila to jedine som si všimol predtým ako som prikladal pušku k lícu a mieril na veľkého kanca ktorý po útoku na moju Kesi zastal a istil. Namieril som na komoru a potiahol som spúšť. S diviakom trhlo a zmizol v húštine. Poslal som za ním ešte jednu symbolickú ranu ale to bolo najskor len adrenalínom. Na nič som nečakal rozbehol som sa ku Kesi. Dýchala, to bolo dobré no na stehne mala veľkú tržnú ranu od kla. To bolo najskor to prvé zavytie a ked som ju otočil nepotešilo ma čo som uvidel. Pritom ako ju diviak nabral pred mojimi očami ju rozpáral a čreva sa tisli von. Opatrne som ich zatlačil dnu a rýchlo volal otcovi. Jediné čo som mu povedal bolo: "Veľky diviak, rozpáral ju, letím k zverolekárovi tak nech ma čaká." Veľmi opatrne som kesi previazal šálom vzal ju do rúk a predieral sa čo najopatrnejšie a najrýchlejšie z húštiny na lúku a potom k autu. Honcom som len zakričal že idem preč a ešte stále v menšom adrenalínovom šoku som sa ponáhľal k autu. Cesta k autu mi pripadala ako večnosť, so slzami v očiach výnimočne nie od vetra som Kesi uložil na svoju bundu na zem pred sedadlo spolujazdca a našťastie po posolených cestách som už naozaj hnal do mesta k známemu zverolekárovi. Dúfal som že otec pochopil moj telefonát lebo až v aute som si uvedomil čo som mu povedal. Našťastie to otec pochopil a zverolekár má už čakal pred svojim domom kde má aj ambulanciu. Keď som všal vystúpil z auta ostal zarazený, nevedel som prečo. Rýchlo a čo najopatrnejšie som Kesi vybral z auta a doniesol mu ju na stôl. Ešte stále so slzami v očiac som ho poprosil aby ju zachránil že pre mňa neskutočne veľa znamená. "Urobím, čo bude v mojich silách", znela jeho odpoveď. Viac som pre Kesi spraviť nemohol. Cestou z ordinácie som sa uvidel v zrkadle zavesenom na stene. Celú tvár som mal doškriabanú a od krvi. Pritom ako som sa predieral za Kesi som si to ani nevšimol. Nechal som veterinára robiť jeho prácu, vyšiel som si vonku zapáliť a trochu sa ukľudniť. Začal som si znova v hlave všetko premietať a dostal som sa až ku chvíli keď som potiahol spúšť. "Veď on to dostal!" povedal som nahlas a hneď som volal otcovi. Hon sa medzitým už skončil. Skončila sa aj spoločná poľovačka lebo sa hneď v prvom hone strelilo 8 diviakov a tak hospodár rozhodol že poľovačku predčasne ukončí. Opýtal som sa ho či náhodou nevie niečo o veľkom kancovi, nevedel nič. Rozpovedal som mu všetko od začiatku. Aj otec usúdil že keď s ním trhlo, musel to dostať a hneď dával inštrukcie majiteľovi Cézara nech sa tam pôjde so psom pozrieť. Rozlučili sme sa s tým, že sa mi ešte ozve. Pripaľoval som si ďalšiu cigaretu a ešte stále roztrasený volám domov mame že budeme mať hosťa nech sa nato duševne pripraví. Mama neznesie psa v byte no teraz mi to bolo jedno. veril som že Kesi sa z toho dostane. Volal otec. Cezar dohľadal obrovského kanca s ranou na komore asi 20 metrov od nástrelu. Jeho majiteľ nechápal ako ho mohli prehliadnuť keď tamaď šli. Medzitým kým som ja nervózne prešľapoval pri aute a pripaľoval si jednu od druhej,oni sa trápili s vyťahovaním môjho prvého a najskôr aj životného diviaka z nepreniknuteľnej húštiny. No diviak bol asi to posledné čo ma trápilo, viac som sa strachoval o Kesi. Prešla už hodina od chvíle čo som ju nechal v rukách zverolekára. Keď som dofajčieval už x-tú cigaretu otvorili sa dvere a zverolekár ma zavolal dnu. Kesi ležala na stole celá pozošívaná. Ostávalo len čakať, zverolekár urobil čo bolo v jeho silách. Odiezol som Kesi domov a aj mama sa ukľudnila keď videla v akom je stave. Mladšia sestra jej hned spravila miesto v našej izbe. Dal som jej pár inštrukcii aby do nej nešprtala a nesnažila sa ju nijak prebrať a ak by sa Kesi prebrala aby mi hned volala. Ja som už znova sedel v golfe a ponáhľal sa na výrad. Bol som zvedavý na svoj prvý úlovok. Prípravy na výrad prebiehali v plnom prúde a už od cesty som videl že jeden diviak je oveľa väčší ako tie ostatné. Keď som vystúpil z auta hneď bol pri mne otec a pýtal sa ma ako je natom pes. Povedal som mu čo som videl a vedel a už spolu sme sa pobrali k ostatným. Nasledoval výrad a pasovali ma za lovca diviačej zveri. Bol som nesmierne šťastný, veď nie každý strelí hneď na prvý krát kapitálneho diviaka no zároveň som bol aj smutný, lebo si to odskákala Kesi. Posledného honu som sa nezúčastnil. Ponáhľal som sa domov za Kesi. Keď som prišiel domov Kesi sa ešte stále neprebrala, dýchala ťažko a pomaly. Preistotu som zavolal veterinárovi no ten mi povedal, že musím čakať. Kesi som presunul k svojej posteli aby som bol pri nej čo najbližie. Dal som si sprchu, najedol sa a ľahol si na posteľ. Uťahaný z toho stresu a lietania som zaspal za pár minút. Zobudil som sa až neskor nato že mam akosi mokrú ruku. otvoril som oči a videl ako mi Kesi olizuje ruku ktorú som k nej v spánku omylom natiahol...