KOLOBEH ŽIVOTA.

Bol koniec zimy. V horách bola ešte stále pokrývka pomaly sa topiaceho snehu. Zima ešte nechcela stratiť svoju moc. No mierny čerstvý južný vetrík akoby zo sebou prinášal do krajiny nový život. Veď po dlhej zime, by chcelo všetko ožiť. Les, príroda a jej obyvatelia s radosťou vítali túto dlho očakávanú zmenu. Zmenu, po ktorej vystrieda zimu jar. Zo stromov padali veľké kvapky. Sneh sa začal topiť čoraz väčšmi a zapĺňal jarky a potoky vodou. Les sa opäť naplnil radostným štebotom. Každý, aj ten najmenší vtáčik nechcel zaostávať a pridal k tej lesnej hudbe svoj tón. Vzduch voňal vodou, mokrou zemou a kôrou. Zovšadiaľ bolo cítiť dobrú náladu a oslobodenie z dlhého čakania. Pre všetko živé však nastal čas, keď treba na svet priviesť svoje potomstvo. Všetky nastávajúce matky začali vyhľadávať tiché a kľudné miesta, kde by mali pokoj pred zvedavým človekom a večne hladnými šelmami.

Vtáky sa začali pripravovať na jarné zásnuby. Najmä samčekovia akoby sa obliekli do svadobných šiat. Začali sa pytačky plné kriku a predvádzania sa. Šuchorenie peria a obchádzanie vyvolených bolo začiatkom ich ľúbostných hier. Na brehoch potoka sa objavili žlté kvety záružlia.

                                       .                              .                                .          

 „ Otvoril som po prvý krát oči. Bol som celý mokrý a bola mi strašná zima. Taká zima, že som sa celý triasol a so mnou aj celý svet. Zrazu som pocítil niečo, čo som vôbec nepoznal. Bolo to mäkké a teplé a neustále sa ma to dotýkalo. Bola to moja mamka. Chcela ma osušiť a zohriať. Hneď mi bolo lepšie. V tom som pocítil strašný smäd, ktorý mi zvieral moje vnútro. Musel som piť. Pokúsil som sa postaviť na nohy. No vzápätí som spadol na zem. Neposlúchali ma ešte nožičky. Potom mi pomohla moja mamička. Horko-ťažko som sa udržal. Chvíľu som len tak stál a celý sa triasol. Bal som sa, že opäť pôjdem k zemi. Vtedy pristúpila ku mne moja mama a ja som zacítil neznámu, ale krásnu vôňu. Vôňu, ktorá išla od mamičky. Pristúpil som bližšie a hľadal odkiaľ tá vôňa ide. Tu to je. Dotkol som sa papuľkou mamky a začal som piť. Bolo to chutné. Rýchlo som ťahal toto niečo, čo zahnalo môj smäd a hlad. Bolo to mliečko mojej mamičky. Za chvíľu som však nevládal a musel som si ľahnúť. Bol som ešte stále slabý. Bola mi zima. Mamka si ľahla ku mne a hriala ma svojím veľkým telom. Zaspal som.

Zobudil som sa až ráno. No mamička pri mne nebola. Kde odišla? Prečo ma tu nechala samého? A ja som bol strašne hladný. Nevedel som, čo robiť. Postavil som sa na nohy, ale nevedel som kam mám ísť, tak som chcel zakričať, ale nevedel som ako. Potom mi zhrdla vyšiel akýsi čudný zvuk. Za chvíľu som počul približujúci sa dupot. To pribehla moja mamka. Kde si bola? Prečo si ma tu nechala? Ja som hladný.

 Tak plynuli pomaly dni a ja som mocnel a rástol. Už som bol tak silný, že ma mamička zobrala z nášho úkrytu von, ďalej do lesa. Povedala mi, že aby som všetko spoznal a našiel si nových kamarátov. Prišli sme ku jarčeku, v ktorom tiekla voda a ja som sa jej prvý krát napil. Potom som zbadal čosi zelené a mamka povedala, aby som to ochutnal. Bolo to hnusné. Vôbec to nebolo ako jej mliečko. Potom som ešte zjedol niečo farebné. Toto bolo lepšie, ale mlieko od mojej mamky je najlepšie. Tak som si hneď dal. V tom mama spozornela a zdvihla hlavu. Neďaleko vyšla druhá mama taká istá ako tá moja a tiež mala pri sebe svojho potomka. Prišli bližšie a ovoňali sme sa. Naše mamky sa poznali. Od tej chvíle som mal svojho kamaráta a zostali sme už spolu.

Raz ráno, keď som sa zobudil pozerali na mňa veľké oči. Bol taký ako my, len trochu väčší a medzi ušami mal akési dve paličky. Bol to môj starší brat. Tak sme boli na naše hry traja. Naháňali sme sa, preskakovali pne starých stromov a celý les bol iba náš. Mamky nás vodili na nové miesta, učili nás spoznávať pachy, ktoré sú dobré a ktoré nebezpečné. Najmä na toho dvojnohého tvora, ktorý nosí so sebou tú veľkú palicu. Mamky nám povedali, že keď ich zacítime máme bežať, čo nám sily budú stačiť. Najčastejšie sme chodili na miesto, kde boli také červené lesné plody. Neboli tam stromy, ale len šťavnatá tráva, ktorá mi časom zachutila. Raz večer sme sa vybrali ďaleko. Až tam, kde má obydlie ten dvojnohý tvor. Na kraji hory sme zastali a naše mamky dlho skúmali všetky pachy. Potom sme vykročili do veľkého otvoreného priestoru plného veľkej žltej trávy s veľkými klasmi. Voňala krásne, aj tak chutila. Boli sme tam skoro až do rána. No ešte za tmy sme sa pobrali na cestu späť. Chodievali sme tam skoro každý večer. Až raz jeden večer bola tá tráva preč. Zostali tu len malé steblá a vypadané zrná na zemi. Čo sa s ňou stalo? Nevedel som pochopiť kam sa podela, veď včera tu ešte bola. Tak sme tam neveriacky stáli aj s našimi staršími bratmi a otcami, ktorý už mali na hlavách vyrastené akési konáre, s ktorými sa neprestajne pretláčali a nás s nimi odháňali. Ale čudovala sa čierna mama, ktorá tu chodila so svojimi šiestimi deťmi. Keď boli malé po tele mali také bledé pásiky, ale teraz im už zmizli. Vždy všade narobia veľa kriku a zanechajú po sebe hotovú pohromu. Tam, odkiaľ bolo počuť mľaskanie a fučanie, tam boli iste oni.

Odvtedy sme viac času trávili opäť v lese a von z neho sme chodili už len zriedka. Noci aj dni sa vtedy schladili a z neba začala čoraz častejšie padať voda. Ako vtedy, keď som prišiel na tento svet. V jedno ráno sa stalo niečo, čo ma prekvapilo a o čom som vôbec nevedel. Les sa odel do niečoho vlhkého a stále sa to menilo. Raz to bolo husté a biele ako mamine mliečko a o chvíľu to bolo preč. Bola to hmla prevaľujúca sa po našom lese, v ktorom sme bývali. V tom sa ozval neďaleko ohromný rev. Preľakol som sa a nevedel som čo mám robiť. Čo to mohlo byť za zviera? Bál som sa, no mamka stála kľudne na mieste a čakala. V tom pribehol ako víchor jeden z tých, čo s nami chodil do poľa a začal naháňať moju mamku, ale tá mu ušla. Keď ju nedobehol zastal a opäť vydal zo seba ten hrozitánsky rev. Potom zbadal aj mamu môjho kamaráta a začal naháňať aj tu a neprestajne pritom reval. Keď ich nedobehol začal naháňať aj nás. Čo sa to deje? Čo sa všetci dospelý zbláznili? A prečo tak smrdí? Potom mi to mama vysvetlila. Tento parohatý pán zostal pri nás aj ostatné dni a noci a stále reval. Na druhý deň zaručal aj ďalší na vrchu hory. Tento náš sa mu ozval a vykročil mu oproti s ešte väčším revom. Zanedlho sme počuli veľký dupot a buchot. Kamene padali dolu svahom až ku nám. Trvalo to strašne dlho, kým sa opäť ozval horou rev. Teraz však už len jeden. Bol to rev víťaza, ktorý vyhral bitku o nás. Opäť sa vrátil ku nám ten, ktorý od nás aj odišiel. Ten druhý bol už ďaleko a musel ísť hľadať svoje družky inam. Takéto dni pokračovali aj ďalej. Dni plné ručania a naháňania. Ručala celá hora aj v náprotivnom svahu, akoby sa všetci dospeláci pretekali, ktorý vydrží dlhšie. Nastalo ďalšie ráno a my sme sa pásli na už žltnúcej tráve. Ja, môj kamarát, naše mamky, môj starší brat a samozrejme aj náš pán. Keď v tom tichu tresol hrom. Všetci sme sa rozutekali na tú stranu odkiaľ sme prišli. Čo sa to opäť stalo? To som ešte nezažil, aby cez slnečný deň hromy bili. Bežali sme všetci spolu, čo nám sily stačili. Zastavili sme sa až ďaleko v hore za jarkom, do ktorého sme chodili piť vodu. Vtedy sme zistili, že nie sme všetci. Chýbal môj starší brat. Kde je? Pýtal som sa mamky. Povedala mi, že tam bol ten dvojnohý tvor aj s tou čudesnou palicou, ktorá šľahá blesky aj cez slnečný deň. No môj brat sa už viac nevrátil aj, keď sme na neho čakali do druhého rána. Už som ho viac v živote nevidel...

 V tie ďalšie dni sa ochladilo ešte viac a z neba začala padať biela zamrznutá voda. Tieto biele chumáčiky pokryli celý les, lúky a všetky končiare sa odeli do biela. No my s mojím kamarátom sme sa tešili a opäť sa nám zažiadalo ponaháňať. Tak, ako kedysi aj s mojím bratom. Tak plynul deň za dňom a pribúdala aj biela pokrývka. No nám sa chodilo po lese čoraz horšie a preto sme opäť zišli nižšie, kde bolo snehu menej. Tam blízko dvojnohého sme našli voňavú suchú trávu. Chodili sme sem celú zimu až, kým po tých dlhých dňoch neustáleho brodenia sa opäť oteplilo a biela pokrývka začala pomaly miznúť. Vtedy ma moja mama prvý krát od seba odohnala. Už nechcela, aby som bol s ňou a ja som nevedel prečo. Zostal som bezradne stáť a pozeral som sa za ňou ako pomaly odchádza na miesto, kde som sa narodil aj ja. Až vtedy som pochopil...veď predsa mi to už raz vravela. Vtedy, keď všetci dospeláci tak čudne vystrájali. Moja mamička odchádzala priviesť na svet môjho malého súrodenca. V tom čase zmizli aj ozdoby na hlavách všetkým naším otcom a mne sa začali na hlave tlačiť tiež prvé paličky, tak ako môjmu staršiemu bratovi o ktorého sme prišli na jeseň. No môjmu kamarátovi na hlave nenarástlo nič. Až vtedy som prišiel na to, že on je vlastne ona, tak ako aj naše mamky. Po pár dňoch sme sa stretli aj s nimi a našimi malými súrodencami. Opäť sme zase boli všetci spolu a boli sme šťastný. Bolo to v jedno pekné ráno, keď sme spásali pomaly rastúcu trávu v rúbani, ktorej bolo ešte stále málo. Stalo sa to v jednom okamihu. Môj malý braček stál trochu bokom, keď sa na nás z ničoho nič vyrútila hnedá obluda. Urobila dva skoky a už bola na mojom bratovi. Všetci sme sa strašne preľakli a rozbehli sme sa preč. Po chvíľke sme však zbadali, že moja mamka tam zostala stáť, akoby zabudla čo má robiť. Len, tam tak bezradne stála a pozerala sa ako môj braček z celej sily kope nohami, no tá chlpatá beštia stála na ňom a hrýzla ho do krku. Mama podišla ešte bližšie, ale bračekovi pomôcť už nevedela. Odišla pomaly a odovzdane. Vôbec nemala strach z tej beštie, ktorá jej zadrhla dieťa. Keď sa vrátila ku nám v jej očiach som videl smútok a zlosť zároveň. Od tej doby už nebola moja mamka taká, ako predtým. Bola smutná ako každá mama, ktorá príde o svoje dieťa. Prešlo veľa času, kým sa prestala otáčať a čakať, že sa vráti. Mňa po čase začali moje prvé paličky svrbieť, tak som ich šúchal o malý stromček, až kým som z nich nezošúchal kožu, ktorou boli pokryté. Videl som, tak robiť aj mojich starších kamarátov, ale tí už na hlave paličky nemali, ale už riadne parohy.

Tak sa míňal čas a striedali ročné obdobia. Každú jar mi narástlo na hlave väčšie a väčšie parožie, ktorým som si aj ja vydobyl v čase našich jesenných zásnub stádo družiek. Počas každého toho nášho zveromilovania som prišiel o niekoho zo svojho stáda. Stával sa zo mňa čoraz viacej opatrný a nedôverčivý jeleň. Ale aj, keď som chodil iba v noci a sám, aj tak ma ten dvojnohý tvor skoro dostal. Bolo to v čase, keď som mal horúcu krv v žilách. Strávil som celú noc ručaním pri svojich vyvolených a odháňaním doterných sokov. Nad ránom som si šikoval svoje stádo do bezpečia hustej hory tam, kde som mal svoje kalužisko. Zažiadalo sa mi schladiť v chladnom bahne. Cestou som ručal a oznamoval ostatným, kto je tu v tejto hore pánom. Už sme to nemali ďaleko, keď z miesta kam sme mali namierené sa ozval hlas drzého soka, ktorý si dovolil trúbiť v mojom teritóriu, v mojej hore. Pridal som riadne do kroku a ozval som sa tomu sokovi, ktorý si chcel privlastniť moje kalužisko, výhražným zaručaním. Aj on mi odpovedal rovnako, prijal moju výzvu a to ma vyprovokovalo ešte viacej. Vyšiel som na čistinku, na ktorej bolo moje rujovisko aj s bahniskom a opäť som výhražne zaručal. No svojho drzého protivníka som nemohol nájsť. Tak som tam stál a ručal. V tom tresol opäť hrom... . Zahmlilo sa mi na sekundu pred očami a do chrbta akoby mi vrazil niekto ostrý hrot. Trhlo so mnou a vyštartoval som, ako som najrýchlejšie vedel. Neobzeral som sa za seba a zastavil som sa až, keď som bol hodne ďaleko. Zanedlho ma dobehli aj moje družky, ale nemal som ja o ne vtedy záujem. Chcel som sa rýchlo zbaviť tej pichľavej bolesti, ktorú mi spôsobil ten blesk z palice dvojnohého. Pobral som sa smerom k jarku napiť sa a schladiť.

Od tej doby som už nedôveroval ničomu a začal som žiť sám bez všetkých mojich druhov. Stal sa zo mňa mrzutý samotár. Vždy, keď bolo treba vedel som si obhájiť svoj hárem a svoje teritórium. Vyhral som každý súboj a nič som nedaroval ani zubatým šelmám, ktoré si brúsili na mňa zuby. Tak nastala ďalšia zima, v ktorej neprestajne padali na zem tie biele chumáče zmrznutej vody. Všetci moji druhovia a družky už dávno zišli k obydliu dvojnohého, akoby zabudli na nebezpečenstvo, ktoré od neho hrozí každý deň. No ja som zostal sám ďaleko od všetkých. Chcel som mať pokoj od všetkých a od všetkého. Ale snehu pribúdalo čoraz väčšmi. Až raz jedného dňa som už nevládal vyhrabať spod snehu nič pod zub. V tej chvíli som sa rozhodol predsa len zísť nižšie ku svojím. Brodil som sa tým snehom nekonečný čas a pomaly mi ubúdali sily. Z neba neprestajne padali biele vločky snehu a mne siahal až po brucho. Zabáral som sa čoraz hlbšie. Každý krok mi už začal robiť problém, no ja som musel ísť. Obzeral som sa kam sa vybrať, aby som to zvládol. Keď v tom sa v lese mihol šedivý tieň. Pozrel som na druhú stranu a tam tiež, akoby sa na chvíľu zjavil šedý tieň, no vzápätí zmizol. Bol som taký vysilený, že som si myslel, že už blúznim. Potom čosi predo mňa skočilo. Pomedzi padajúce vločky som rozoznal šedú zubatú šelmu, ktorá na mňa cerila zuby. V tom som pochopil, že je so mnou zle. Z boku priskočili ešte ďalšie dve a začali na mňa vrčať. Nevedel som čo zrazu robiť. Prvý krát v živote som pocítil niečo, čo mi zovrelo moje vnútro. Bolo to oveľa silnejšie ako vtedy, keď som prišiel o svojho mladšieho brata a aj vtedy, keď ma trafil blesk z palice dvojnohého. Prvý krát som stál zoči-voči nebezpečenstvu, ktoré znamenalo smrť. No nechcel som svoju kožu darovať len tak, zadarmo. To nikdy, ani za nič na svete ma nikto nedostane. Šelmy pristúpili bližšie až som zacítil ich štipľavý smrad. Báli sa aj oni mojich mohutných parohov. Neprestajne vrčali, akoby sa medzi sebou dohovárali, kto na mňa zaútočí prvý. V tom momente som sa pokúsil o útek. Po štyroch ťažkých skokoch ma však zubaté šelmy dostihli a zasekli do mňa svoje ostré zuby. Jeden sa mi zavesil na krk a ďalšie sa mi zahryzli do bokov. Bleskovo som sa pokúsil ich zo seba striasť, no nemohol som sa rýchlo otočiť a prepichnúť ich mojimi parohami, kvôli tomu vysokému snehu. Keby ho nebolo rozdupal a prepichol by som ich v jednom okamihu. Takto sa mi nepodarilo zasiahnuť ani jedného a oni sa do mňa zahryzli ešte hlbšie tak, že sa na snehu objavili prvé kvapky mojej krvi. Od bolesti sa mi zakrútila hlava, no nemohol som tam len, tak odovzdane zostať stáť a čakať na svoj koniec. Z posledných všetkých mojich síl som vyskočil a začal som bežať aj so zavesenými zubatými šelmami na sebe. Po pár skokoch som sa ocitol zaborený v snehu tak, že som už nevládal urobiť nič. Bolesť sa zvyšovala čoraz viac a sneh okolo bol celý červený od krvi. Jedna zubatá mi vytrhla celý bok. Nezmohol som sa už na nič...ani jeden skok...jeden výpad, ktorým by som sa ich zbavil. Vedel som, že je koniec...už nikdy sa nenapijem z jarku...nikdy neochutnám šťavnatú trávu...nikdy neuvidím mojich druhov a družky...už nikdy nezaručím vo svojej hore...už nikdy neodoženiem dotieravého soka...už nikdy neprivítam nový deň...už nikdy....

Bol koniec zimy. V horách bola ešte stále pokrývka pomaly sa topiaceho snehu. Zima ešte nechcela stratiť svoju moc. No mierny čerstvý južný vetrík akoby zo sebou prinášal do krajiny nový život. Veď po dlhej zime, by chcelo všetko ožiť. Les, príroda a jej obyvatelia s radosťou vítali túto dlho očakávanú zmenu. Zmenu, po ktorej vystrieda zimu jar. Zo stromov padali veľké kvapky. Sneh sa začal topiť čoraz väčšmi a zapĺňal jarky a potoky vodou. Les sa opäť naplnil radostným štebotom. Každý, aj ten najmenší vtáčik nechcel zaostávať a pridal k tej lesnej hudbe svoj tón. Vzduch voňal vodou, mokrou zemou a kôrou. Zovšadiaľ bolo cítiť dobrú náladu a oslobodenie z dlhého čakania. Pre všetko živé však nastal čas, keď treba na svet priviesť svoje potomstvo. Všetky nastávajúce matky začali vyhľadávať tiché a kľudné miesta, kde by mali pokoj pred zvedavým človekom a večne hladnými šelmami. Vtáky sa začali pripravovať na jarné zásnuby. Najmä samčekovia akoby sa obliekli do svadobných šiat. Začali sa pytačky plné kriku a predvádzania sa. Šuchorenie peria a obchádzanie vyvolených bolo začiatkom ich ľúbostných hier. Na brehoch potoka sa objavili žlté kvety záružlia...

                                                                                          ©Milan Kapusta