Celý deň začína poľovníckou klasikou. Už o 2,10 hod. spiaceho poľovníka zobúdza zvuk budíka a volá ho TAM. Hoci sa mu možno aj trochu nechce, navyše keď svoje čaro má aj príjemne zohriata a mäkká posteľ, ide, ide tam, za svojím druhým domovom. Vôbec nevadí, že skupina mladíkov sa vracia domov po prebdenej noci v čare hudby a tanca v znamení piatkovej mladej noci, pousmeje sa, lebo jeho volá iná vášeň, ktorá je opojená zelenou nehou a láskou...

            Zapíšem sa do knihy návštev nášho revíru a už potajme, zahalený ešte stále rúškom tmy sa veziem poľnou cestičkou do lokality zvanej Slamenné. V tieni reflektorov auta, predo mnou sa mihne mladé líšča a o sto metrov znova ďalšie. Ej, tento rok sa vás ale urodilo, hneď mi prebehne myšlienka a spomienka na kamaráta, ktorému v susednej dedine líšky odniesli už niekoľko sliepok. Veď keď prídete pod môj posed, ja sa s vami porátam, vykričím líške, ktorá má ma očividne na háku. Keby tam prišiel diviačik, to by ma potešilo ešte viac, lebo tento rok napriek mojej veľkej snahe sa mi nedarí prelomiť poľovnícky pôst. Na presne vymedzenom mieste odstavím auto a ďalej pôjdem pešo. Noc je jasná, s krásnou ženou by som rátal hviezdy na nebi a šepkal jej nežné slová do uška, no dnes len nežne vyberám z poľovníckej kapsy malý lampáš, aby som si svietil na cestu. Joj, noc je azda najčernejšia z tých čiernych, zľava ma objímajú lány kukurice, ktoré musím obísť, aby som sa dostal na nízku sedačku. Vraciam sa k spomienkam z tých miest, kde som pred 2 týždňami videl krásneho nepravidelného srnca šestoráka, ktorý mi naznačoval začínajúcu srnčiu ruju. Teším sa, že budem svedkom letnej lásky, možno i boja o čisté a spanilé srdce pôvabnej srnky. Po polhodine pešej túry sedím na nízkej sedačke napäto očakávajúc, čo si pre mňa vyššia sila pripraví. Z kukurice sa ozýva hlas srnca, ktorý každému dáva najavo, že on je pánom tohto teritória a iného soka tu nestrpí. Ja mu len ticho šepkám - neboj sa, ja ti tvoju družku nevezmem. Pomaly sa začína brieždiť, každý „normálny“ človek sa vo svojej posteli prehadzuje na druhý bok a ja prísne striehnem na každý pohyb. Ak by mal prísť diviak, toto by bol jeho čas. Čas beží prirýchlo a na nič nečaká, preto diviak ani dnes neprichádza. Zazriem len pasúcu sa srnu a hneď hľadám aj srnca. Tam si, kamarát ! Po prečítaní srnca ho odhadujem na II. VT a parožím slabšieho šestoráka. Z diaľky mi však vychádza aj pani líška a cítim, ako sa mi rozpumpuje moje poľovnícke srdce. Škoda, že je tak ďaleko. Po chvíli rozmýšľania sa vydá smerom ku mne, čo ešte viac rozprúdi po tele poľovnícku vášeň. Srnec sa však teraz už pasie s dvoma srnami, ktoré sa blížia ku mne. Mám pocit, že o mne vedia, ale im to nevadí a srnec začne nepokojne bežať za srnou, nozdrami sa približuje k jej zadočku, aby zistil jej rujnosť. Nechce premeškať ten správny okamih. Hoci mi medzitým líška prišla na dostrel, dnes po zbrani nesiaham, nechcem si kaziť toto divadlo doprevádzané srnčou rujou. Utekaj, dnes budem aj tvoj kamarát, ale zajtra už tvoj lovec, pomyslím si a líška sa vracia pokojne späť do kukurice. V kapse siahnem ešte po sadu srnčích vábničiek a budem čakať, ako zver bude na ne reagovať. Jemne zavábim hlasom volajúceho srnčaťa a očividne hlas srnu zaujme. Stiahnem ju asi 50 metrov pri mňa a napĺňa ma spokojnosť. Na rujnú srnu srnec nereaguje, čo ma vôbec neprekvapuje. V pokoji si zaľahne tak, aby mal i mňa pod dohľadom. Zatvára oči, ale neustále striehne na možného iného hľadajúce soka, ktorý by mohol mať zálusk na srdce jeho družky. Dnes sa však toto nestane a ja opatrne zliezam zo sedačky. Ešte vyleziem poza kopec, aby som mal prehľad i o tom, čo sa deje tam, či náhodou sa pri priľahlom lesíku nepasie i zver jelenia. Na strnisku nachádzam i pobytové znaky čiernych rytierov – diviakov, ktorí sa rozhodli v noci začať s orbou malého úseku tohto poľa. Je to čerstvé, ale ani za plného svetla zo sedačky by som tu nevidel ani stovku diviakov, lebo terén je tu kopcovitý. Nevadí, veď snáď tento rok mi sv. Hubert dopraje, ak uzná, že si to zaslúžim. Cestou späť ma doprevádza partia krkavcov, ktorí sa aj u nás pomaly ale isto rozmnožili.

Naposledy sa v ten deň otočím na veľké lány kukurice, na rozľahlé strnisko od pšenice, na menší poľný lesík i na rozsiahlejší komplex, ktorý nazývajú naši poľovníci Brezinou. Je to pre mňa zdroj životnej sily, i veľkého množstva energie. Zelená duša bez tejto drogy už nemôže žiť. Prial by som si, aby ľudia pochopili, že poľovník nie je vždy len predátorom, či lovcom, ale častokrát i „obyčajným“ divákom... Prial by som si, aby si ľudia začali vážiť viac krajinu, prírodu, v ktorej žijú a jej podoba v každom ročnom období je krásna. Ona je studnicou, oázou pokoja, radosti i domovom, nie len pre voľne žijúcu zver, ale i pre mnohých nás...