Človek je pánom tvorstva a stojí na vrchole potravinovej pyramídy. Je neoblomný, pevný, nebojácny – ale hlavne fakt, že na svete nenašiel predátora svojho druhu ho podľa mňa vyniesla k výšinám. Pán, ktorý by mal dohliadnuť na ovplyvňovanie všetkých iných zložiek, na veci, ktoré treba chrániť a zároveň naopak, na veci, ktoré je nevyhnutné tlmiť. Dnes sa však viac spája s týmto druhom asi hlúposť, naivita a pre mňa osobne, je to aj značné sklamanie...

            Skúsme sa teraz reálne pozerať na svet a život ľudského spoločenstva. Aký je ? Pre niekoho možno zaujímavý, príťažlivý, plný zážitkov, radostí, možno niekto sa zamyslí a vidí aj to, čo mnohí prehliadnu a niekto povie na rovinu – ľudstvo speje do záhuby. Úplne každý však prizná, že ľudstvo sa rozširuje, jeho počet neustále vzrastá a tým vzrastajú i jeho nároky. Požiadavky na život, na bývanie, na dopravu, na relax, záľuby i rodinu. Uvedomujeme si to ? Je určite samozrejmé, že túžime ísť neustále dopredu a „kvalitu“ života zvýšiť niekoľkonásobne. Za posledné roky stúpol počet automobilov na cestách určite o viac ako 100 %. Potrebujeme nové cesty, pôvodné komunikácie neboli stavané na takýto tlak, čo si vyžiadalo daň na ich stave a kvalite. Potrebujeme nové obchody, pretože dovoz potravín, šatstva, obuvi, hračiek, súčiastok rastie každým dňom. Potrebujeme nové zábavné centrá, lebo ľudia pracujú častokrát viac ako 10 hodín a zabúdajú, alebo „nemajú čas“ oddychovať. Potrebujeme nové domy, lebo rastú aj nároky na bývanie a každý túži mať o 1 m² svojho miesta pod slnkom navyše. Potrebujeme, potrebujeme, potrebujeme viac životného priestoru. Potrebujú toto aj ostatné druhy, potrebuje toto aj príroda ?

            Zrazu som zistil, že ten „pán tvorstva“, ktorý mal dohliadať na záujmy všetkého živého hľadí len na záujmy samého seba. Všetkými svojimi výdobytkami tejto modernej doby ničíme pôvodné a krásne životné prostredie, ktorého sme majiteľmi my všetci. Nie jedenkrát sme ako poľovníci upozorňovali na tieto fakty, nie jedenkrát sme hlasne zvolali, že ak ničíme prírodu, ničíme aj sami seba. Psíčkari si voľne púšťajú psy v čase rodenia mláďat po poliach, po lesoch, smejúc sa nám do tváre, neustály tlak hubárov, turistov, ale najmä „celonárodný šport“ jazdenia na motorkách, moderných džípoch, cyklisti, bežci neustále vyrušujú všetko živé a vplývajú na magické slovo – rovnováha. Mne to vytvára vrásku na čele a tiskne sa mi slza do očí...

            V jeden májový večer som sa spolu s kamarátom vybral na vzdialený posed, kde sme si mysleli, že by sme mohli byť úspešní v odlove škodnej dravej zveri a čo by nás potešilo omnoho viac – keby sa ukáže nejaký diviačik.  Na posed sme prišli v dostatočnom predstihu, mali sme čas sa porozprávať a zachádzajúce slnko nám prezradilo, že musíme byť tichšie, ak chceme vidieť scenériu, ktorú nám les a priľahlé polia pripravia. Navyše bol spln, tak sme mali „chuť“ zdržať sa o chvíľu dlhšie. Na naše prekvapenie pokojné miesto, ako sme si mysleli zostalo prázdne a nič sa neukázalo. Toto snáď ani nie je možné, v duchu si opakujem a v myšlienkach rozmýšľam, kde sa naša zver schováva. Situáciu zachraňuje asi dvojročná mladá srnka, ktorá po 20 minútovom pasení v lese sa pomaly vytiahne a cez pole odíde niekam inam. Je tesne pred 21,00 hod., značné šero a prítmie a môj kamarát ma upozorňuje na pohyb asi 100 metrov pred nami. Zo zvyku prikladám ďalekohľad k očiam a odpovedám - bežec ! To predsa nie je možné ! Približujúci cieľ potvrdzuje naše prvotné dohady – bežec v čiernom tričku, v čiernych nohaviciach, vydychujúci a fučiaci ako nejaký diviak. Prebehne okolo nás bez pardonu a my sa nestačíme čudovať kam až siaha vôbec ľudská hlúposť. V prítmí, celý v čiernom a nám sa pred očami predstavujú tie najhoršie scenáre. Čo keby z porastu vybehne líška a my bez obáv strieľame smerom, kam sa môže nachádzať ? Čo ak sa zohne a po štvornožky bude hlasno vydýchavať ? Čo ak by ho zasiahol odrazený projektil z náboja ? Čo ak by niekto z nás zdvihol zbraň a dostal by ho do „kríža“ puškohľadu ? Nahnevaní sme odišli uvedomujúc si, že dnes večer tu už nič neuvidíme. Nenahnevalo nás však to, či dnes večer niečo uvidíme alebo nie, ale najmä to, aký je to hazard s vlastným životom. Navyše hazard aj so životom mojím, hazard s osudom poľovníka. Ešte väčšmi sa mi vybaví zodpovednosť vždy, keď zdvihnem zbraň. Kam vlastne siaha až ľudská hlúposť a čo vlastne ešte môžeme čakať ? A pritom stačilo obliecť si reflexnú vestu, pripnúť na opasok blikajúce svetlo a mohli by sme zabrániť nie jednej tragédii...

            Začínam mať pocit, že „pán tvorstva“ je pre mňa častokrát aj veľkým sklamaním. Pritom jednoduchosťou sa dajú dosiahnuť veľké veci. Vždy som hovoril, že ľudia by mali tráviť najviac času v prírode, ale zisťujem, že v prírode a k prírode sa nevedia vôbec správať. Možno až vtedy, keď ľudstvo otrávi poslednú rieku, chytí poslednú rybu, zistí, že peniaze sa nedajú jesť. Bude to však už veľmi neskoro a vôbec sa toho dňa nechcem dožiť...