Ked´jeseň začne maľovať farbamy,

údolia posiate kríkmi a stromamy,

ked´zaškrípe mráz pod nohamy,

opäť raz lovcovu dušu omámi,

moment ked´prestáva exsistovať čas

horou sa ozýva mohutný jelení hlas,

slnko ma víta ráno na svitaní

po prebdnej noci na rúbani,

veselo naspäť chodníčkom si idem

lebo viem že večer znova prídem...



Lúka sa znovu nemím svedkom stane

zúrivych bojov jeleňov o rujné lane,

rozrytá pôda odlomené výsady

príroda nepusťí sa svojej zásady,

len najsilenjší bude právo mať

jeleniemu rodu dašiu generáciu dať,

v mesačnom svite koruna sa blíska

jelen opúšťa bezpečie bahniska,

vydáva sa na púť čas pokoja končí

odhodlaním a bojom blčia jeho oči,

zastaví sa a jeho hlboký rev

prehluší na chvíľu vtáči spev,

za zachovaním rodu nesú ho jeho nohy,

nespolieha sa na nič len na svoje parohy,

len na nich bude záležať

či pred ním bude súper bežať

alebo ho nájdu ráno bezvládneho ležať...



Kráľ ktorý je ozdbou lesa

raz na stene predsa ocitne sa,

ako spomienka ťisícok nádejí

ukrytých v jednej jedinej trofeji,

život jedného velikána

uzavrie guľka odhodlaná,

odolal medvedom ani vlkov sa nebál,

koľkokrát sa z rujoviska vytlačiť nedal,

zložil skúšky ktoré preň život pripravené mal

aby sa pýchou svojích predkov časom stal,

omámil a obral toľkých poľovníkov o spánok

všade kde sa zjavil a hned zmizol ako vánok,

pôvodca historiek a legenda chotára

túžba a sen nejedného hospodára,

Diana vytíčila mu orťieľ veľkého miľníka

v živoťe jedného dobrého poľovníka...



Kým nadíde jeho čas

chcem ešťe počuť jeho hlas,

uzrieť ho na hranici lesa

ked´zastane a obzrie sa,

raz slzy zmáčajú mi oči

ked´tento kráľ v rannej rose

ulovený skončí...