Raz na Štefanskej poľovačke som išla do pohonu z mojou sesternicou Katkou. Najprv sme šli po odvoznej ceste a neskôr sme sa presunuli do lesa a začali pokrikovať a vyháňať zver, tak ako to zvyčajne v pohone býva.

Ako sme pomaly prechádzali lesom videla som ako z lúky v smere do lesa smerujú čerstvé stopy od diviakov. Boli otlačené v snehu. Preto som povedala sesternici aby sa presvedčila, či pokračujú aj ďalej. V tom sme ale začuli psy. Vytrvalo hlásili ako sa na jazvečíkov patrí. Zatial sme došli na priesek keď tu zrazu som zbadala ako bežia prasatá rovno na nás dve. Zvolala som na sesternicu aby sa pritiskla k stromu no tá sa rozbehla za mnou skoro mi vyskočila na chrbát a jačala ako keby videla medveďa. Vtedy mi tak zalahlo v ušiach, že som dva dni skoro nepočula :D ..diviaky celé zmätené zastali rovno na prieseku pár metrov pre nami. Mať vtedy flintu v ruke, tak mi miniálne jeden neujde. No toho jej kriku sa zlakli natoľko, že sa rozpŕchli preč! Tak sme pokračovali ďalej až na koniec lesa. Mysleli sme si, že diviaky už neuvidíme ale vtedy vyduril Jagar z húštiny obrovského kanca. Bol náramne veľký, ja som takého obra ešte naozaj nikdy nevidela! A ten jazvečík ho tak vytrvalo duril v tom snehu rovno na strelcov  rozostavených na opačnej strane. Po asi 400m to ale vzdal, sadol si v snehu a vyčerpaný sa díval ako to dopadne. Lenže tento kanec mal šťastie a my sme sa iba prizerali ako prekľučkoval pomedzi líniu strelcov a vyhol sa každému výstrelu. Zmizol v diaľke na susednej strane.  Na naše prekvapenie, kým sme boli asi v lese sa podarilo jednému strelcovi uloviť diviak a druhému líšku. Výstrely som nepočula asi preto, že mi ešte stále zvonil v ušiach Katin rev. Ale tak aspoň výrad nebol prázdny a o ďalší zážitok sme boli bohatší. :-)