Jedno horúce leto sme v partii teta Danka, teta Jarmila a ja pod krycím názvom Prvá vyžínacia a.s :D pracovali v lese v lokalite Široká v blízkosti obce Liptovský Ján. Každé ráno sme vstávali veľmi skoro. Čo Vám budem hovoriť komu by sa chcelo pracovať na tej horúčke a ešte k tomu medzi trávou, malinčím a žíhľavou, ktorá nám neraz siahala aj nad hlavu.

Aj v ten osudný deň vyzbrojené dobrou náladou sme vysadli z auta a pobrali sa smerom do dolinky, kde nás čakala ďalšia namáhavá robota. Ja som ale na niečo podstatné v ten deň zabudla! na tableku od alergie...Kým nevyšlo slnko nad dolinku a neoprelo svoje lúče na rúbanisko a bola ešte rosa pracovalo sa mi dobre. No potom to začalo byť dosť zlé. Problémy z dýchaním, nádcha, opuchnuté oči a kýchanie ma prinútili odložiť kosák. Sadla som si do tieňa pod strom a čakala som kým kolegyne nedokončia posledný pás jedličiek. Celý čas sa mi smiali, že keby som mala za každé odprsknutie poliať pálenky tak sa tak napijú, že ani domov nedojdu. Táto lokalita bola známa medvedia. Ich prítomnosť sme mohli pozorovať všade naokolo. Záhryzy na stromoch, trus, rozhrabané mraveniská či osie hniezda. Jarmila sa vždy bála najviac, každý deň nám pri práci vyspevovala pesničky od výmyslu sveta ale z obľubou hlavne ruské, takže od tej doby sme ju začali volať Rádio. Ten deň bol asi nejaký začarovaný okrem mojich problémov z alergiou ženy narazili na osi im uštedrili pár riadnych štípancov. Všetky tri sme sa v tej chvíli zhodli, že na ten deň je toho už akurát dosť a aj to slnko ako si viac pripekalo! Vzali sme si batohy a kráčali sme po zvážnici smerom k lesnému skladu. Okrem nás tam vtedy s nami bola aj Jarmilina fenka Dačka, ktorá išla v čele našej pracovnej skupiny. Zrazu asi tak 100m pred skladom zastala a nechcela ísť ďalej. Ja som stihla len letmo pozrieť asi tak 30 m pred seba v pravo na svah. Z neprehľadnej mladiny sa ťarbavým skokom ocitol zoči voči Nám medveď. Stresová situácia nastala takmer okamžite. Ako paralizované sme zostali stáť a nemo sme na neho pozerali, taktiež on na Nás. Jarmila od strachu vykríkla UTEKAJME! Tak sme sa rozbehli, no medveď  tam stále stál a díval sa na nás. Pes konečne prelomil svoju bojazdlivosť a začal ho obrechávať. Tak sa maco rozhodol ísť po svojej ceste. Ešte tak asi 5 minút sa prechádzal po horizonte a potom zmizol v lese. Bol to taký 3-4 ročný maco. Boli sme spokojné, keď po Nás prišlo auto a rovnako sme boli radi, že si to ten medveď nerozmyslel a nerozbehol sa oproti Nám. Potom sme sa dozvedeli, že tento bosonohý pán je častý návštevník okolitých hotelov, kde v kontajneroch zháňa potravu. Tak asi aj preto on prekvapil vic Nás ako my jeho.

Nikdy sme ho viac nevideli, no vo svojej pamäti ho mám vyfoteného dokonale a nikdy na tento deň v práci nezabudnem! :-)