Môj  prvý srnček

Priznám sa tento príbeh sa mi podaril, keď som ešte nebol oficiálne v zelenom cechu, ale dajme si ruku na srdce a priznajme, že každý sme nejako začali a túto trofej si cením najviac. Dôvod je jednoduchý, bol to môj prvý úlovok a zároveň aj posledný ulovený ešte v prítomnosti môjho otca.

Žiaľ okolnosti nám už viacej spoločných poľovačiek nedopriali. Bolo to predposledný augustový deň, presnejšie 30.8.2002. Konečne som dostal svoju druhú výplatu z brigády. Po patričnom minutí peňazí som si odložil pár stoviek na cestu do Mučína, kde v tej dobe otec poľoval. Keďže boli prázdniny, pre mňa najvhodnejší čas začať prehovárať otca, aby sme aspoň na otočku zbehli dolu na dolniaky, popozerať dáke diviačiky, poprípade srnčeka. Musím priznať, dalo mi to dosť zabrať, pretože vonku boli neskutočné horúčavy a vonku sa chcelo ísť jedine mne.

Padlo rozhodnutie: “Obliekaj sa, kým si to nerozmyslím.“ Tak znel otcov príkaz. Hneď som stál pri skrini a hľadal niečo vhodné do revíru, ešte pozgúňať dáky proviant a už sme sadali do staručkej favoritky. Po hodine a pol úmornej cesty sme dorazili na miesto činu. Krátka zastávka u známeho, kde sme sa samozrejme povypytovali čo, kde a kedy. Obdržali sme presné inštrukcie, už len zápis do knihy a chytro sadnúť na posed, kým ešte komáre dali pokoj. Auto sme odstavili asi štyri kilometre od dediny pri ceste. Stačilo vystúpiť a pred nami sa rozprestieralo prehľadné strnisko, ktoré veštilo úspech. Poobliekali sme sa, vykutrali vercajg z kufra a pomaličky sme sa pobrali k posedu. Pod nohami to len tak prašťalo aj keď sa človek snažil akokoľvek potichu našľapovať. Začínal som sa obávať, že pri tom hluku z poľovačky nebude nič. No pri pohľade na hodinky som sa trocha upokojil, bolo ešte len päť hodín večer, čiže dosť času na to aby sme si aj zdriemli. Priečky na rebríku prekonané, povinná kontrola okolia triédrom a už ostalo iba čakať na príchod zveri a potenciálneho úlovku.

Pred siedmou hora začala ožívať. Všade nastal šuchot, praskanie konárikov a všetky tie okolité zvuky, ktoré poľovníka udržujú v strehu a napätí čo sa vygúľa z lesa von. No diviaky si dávali na čas, však prečo aj nie, keď bola hora plná popadaných bukvíc a žaluďov. Vzal som do ruky ďalekohľad, že skontrolujem okraje strniska a v tom môj pohľad spočinul na maličkom červenom fliačiku v rohu poľa. Dlho mi trvalo kým som si bol istý či sa jedná o srnca alebo o srnu. Drgol som do otca: „Pozri sa vľavo hore, niečo tam pasie.“ Spolu sme sa zhodli, že sa jedná o srnca, ale bol príliš ďaleko na správny odhad trofeje a aj vekovej triedy, rozhodli sme sa teda čakať, kým príde bližšie. Dal nám na to polhodinku. Otec ako správny sprievodca prečítal srnca a prehlásil: „Ak si trúfaš je tvoj, ale ak netrafíš nevečeriaš!“ čo mi iné ostávalo, bol som veľmi hladný. Nuž, ale človek mieni a pán boh mení, ako som uchopil guľovnicu, zahrkotal na ceste bicykel a hneď sme na políčku neboli sami. Samozrejme srnec na nás nemienil čakať, vzal nohy na plecia a už ho nebolo. Bolo po poľovačke. Aj napriek tomu sme ostali potichu sedieť. Neznámi rušiteľ si prišiel ešte pozbierať zvyšky kukurice čo ostali na strnisku. Mal som pocit, že to trvá večnosť. Odrazu ma zaujal ďalší červený fľak po lesom. Prizrel som sa mu ďalekohľadom. Srnec!! Ďalší! Keďže na poli bola osoba, na výstrel sa nedalo ani len pomyslieť, veď čert nikdy nespí. Začali sme sa otcom nahlas o všeličom rozprávať s vedomím, že zver nás bude počuť a odbehne. No čo sa nestalo. Srnec, ktorý mimochodom bol od nás necelých sto metrov ďalej v kľude pásol. „Tu niečo nie je s kostolným poriadkom, počkáme kým ten ujček odíde a potom strieľaš ak bude ešte vidno“ vraví otec. Podotýkam, stále sme sa bavili nahlas. Srnec nereagoval na žiadne okolité podnety. Pomaly sadalo šero, každú chvíľu som sa pozeral cez puškohľad, či je ešte vidno. Čakali sme pätnásť minút, kým bolo bezpečne pre istý vystrel. Oprel som otcovu 9,3x62 o stenu posedu, pomaly som posúval kríž po poli a hľadal ciel. Prestal som vnímať okolie, ruky sa mi roztriasli, kríž začal poskakovať po srnčej lopatke. Vtedy ma otec chytil za rameno „Upokoj sa, zadrž dych a vyčkaj, neriskuj.“ Dal som na jeho radu, zdvihol som sa od puškohľadu zhlboka som vydýchol a znova už pokojnejší som sa zameral na svoj cieľ. Kríž stále poskakoval, horko ťažko som ho ustálil niekde za lopatkou a jemne som sa dotkol spúšte. Večernú idylku v prírode prehlušil vystrel. Roztrasený ako osika som nepostrehol správanie srnca po rane, videl som iba skok do kríkov, sklamaný sklonil som hlavu s vedomím, že som minul. Nastalo hrobové ticho, na stromoch sa ani len lístok nepohol. Trasúcimi rukami som prebil a zaistil. Pomaly sme sa mlčky pobrali na miesto nástrelu. Ja som začal s malou dušičkou hľadať kvapky farby, len otec išiel na jedno miesto na istotu, raz darmo roky skúseností. Iba mi zahlásil: „Nehľaď tam na zem a šmýkaj si odrezať lieskovicu!“ Najprv som nepochopil, až potom som sa celý rozklepal a hanba nehanba aj slzička radosti sa uronila keď som sa pomaličky uráčil prísť k otcovi. Priznám sa ešte teraz ma bolí zadok keď si na to spomeniem. Bol to pre mňa neopísateľný pocit radosti z prvého úlovku.

Príčinu správania sa zvieraťa sme odhalili až po jeho zdvihnutí zo zeme. To chúďa malo silnú hnačku, bol vychudnutý na kosť, no rebrá sa mu dali rátať a zadné nohy mal celé od výkalov. Samozrejme z diviny nebolo nič. Mne ostala len trofej krásneho šestoráčika ako spomienka na poľovačku s otcom. Dúfam, že nám odpustíte vážený kolegovia, že som odlovil srnca aj keď som ešte nebol poľovníkom na papieri, ale vďaka tomu mi bolo ešte dopriate s otcom zažiť poľovačku vo dvojici. Hneď ďalší rok sa združenie rozpadlo čiže už ďalšia príležitosť nebola a o necelé tri roky odišiel za našich radov. Ďakujem Diane aj Hubertovi, že nám dopriali pekné spoločné chvíle. Lovu a lesu zdar!