Venované pamiatke môjho otca. Je niekoľko zážitkov, ktoré mám v pamäti, no tento je jeden z najsilnejších a to hneď z troch dôvodov. Samozrejme vám ich podám počas môjho rozprávania. Tento príbeh sa odohral v poslednom roku existencie ešte bývalej Československej republiky. Písal sa rok 1993. Keďže bolo leto, čas dovoleniek a na dovolenku k moru nebolo peňazí, rozhodlo sa ísť do Brusňanskej doliny na chatu Kapustniská. Žiaľ závidenia schopnosť nášho národa spôsobila záhubu aj tohoto zariadenia. Ešte mi nedá nespomenúť, že v tej dobe sa na vysokú zver mohlo poľovať už od začiatku augusta.

Na výlet sme sa vybrali dve rodiny, naša a ešte kolegovci mojich rodičov, samozrejme aj so svojimi ratolesťami. Oddych bol naplánovaný na jeden týždeň strávený v objatí hôr.

Ja ako desať ročné chlapčiatko som sa najviac tešil na výpravy do lesných tôní v spoločnosti môjho otca a jeho dobrého kamaráta, nepoľovníka Igora. Počas pobytu sme využívali každú možnosť vytratiť sa z ubytovacieho zariadenia. Už skoro ráno o tretej hodine ma otec budil citlivým pohladením a teplým čajom pripraveným na stole. Večer sme sa zase vracali až neskoro v nočných hodinách sprevádzaný tmou. Ani nechcite vedieť, čo sa chudáčisko otec napočúval výčitiek od mojej mamy, že sa poriadne ani nevyspím. Ale už ani vtedy mi spánok nechýbal, pokiaľ išlo o poľovačku.

Celé tá plejáda a sled udalostí sa odohrala osemnásteho augusta po niekoľkých neúspešných návštevách revíru. Otca hriala vo vrecku povolenka na jeleňa štvrtej vekovej triedy, ale ten sa nie a nie ukázať. Niekoľko paroháčov sa síce ukázalo, no žiaden z nich nebol súci „na dodávku“. Otec už dával najavo svoje zúfalstvo kam pôjdeme dnes večer. Po dobrom obede bolo rozhodnuté: „Vydáme sa do Dielca!“ Rázne prehlásil. O piatej večer sme sa počali pripravovať na „pirš“. Nejaký proviant, za butylku domácej slivovice, flintu, náboje a mohlo sa ísť. Nejaký ten kilometrík sme prekonali naším favoritom. Cestu nám prekrížil padnutý strom durchom cez cestu, nuž sme museli pokračovať po vlastných. Čakala nás ešte hodná štreka, ale nič čo by sme nezvládli. Po príchode na miesto určenia sme si zasadli všetci traja na železný posed, odkiaľ bol dobrý výhľad na všetky strany. Tak a už len čakať na príchod vysokej. Bolo príjemne teplo, takže sa dalo vydržať vonku hodne dlhý čas. Pred nami sa rozprestieralo rúbanisko zarastené mladým porastom. Sedeli sme tam niekoľko hodín, počas ktorých som si samozrejme zdriemol. Okolo desiatej hodiny ma otec zobudil: „Tu nám už nič nevylezie pred hlaveň, ideme na chatu.“ Po prekonaní rebríka ešte so zalepenými očami sme sa vybrali späť k autu. Už v blízkosti spomínaného spadnutého stromu som vo svojej detskej čižmičke zacítil ostré bodnutie. Ani som nevedel, že sa viem tak rýchlo vyzuť. Kým som si stiahol aj ponožku, bodnutie sa zopakovalo a na moje aj otcove a Igorove prekvapenie mi z ponožky vypadol čmeliak. Noha mi začala v rekordne krátkom čase opúchať. Ako sa vraví nebolo času na hrdinstvá, tak šup Igorovi na ruky a hajde k autu rýchlim krokom, čo bolo celkom aj náročne, keďže bola tma ako v rohu a baterku sme samozrejme pri sebe nemali. Konečne pri aute, rýchle vybitie a uloženie zbrane na zadné sedadlá, nastúpenie a môže sa ísť. No až to čo sa udialo potom ešte len začalo byť starosťami. Neprešli sme ani len kilometer a otca prinútil spomaliť silný praskot konárov na našej pravej strane. Z vrstevnice sa nám rovno pred auto vyrútil jeleň. Ale aký jeleň, s veľkým J. Zastal od auto na necelých pätnásť krokov a čakal. Dal otcovi šancu, ktorý začal v sekunde konať. Po rýchlom konštatovaní, že sa jedná už o lovný kus sa rozhodol. Nemusel mi nič vravieť a už som mu podával pušku. Vtedy zlomil rekord v nabití zbrane a vystúpení z auta.

Zver sa ale rozhodol, že nebude čakať na svoj koniec a začal to komplikovať. Nastal jeho rýchli únik, len na jeho škodu s patričnými chybami. Asi po tridsiatich metroch znova zastal na ľavej strane pri silnom strome. Kto vie čo ho prinútilo zastať, možno jeho zvedavosť na tie čudá za jeho zadkom. Otec pomaly spustil auto o niekoľko metrov nižšie a znova zastal.

Ale predsa to nemôže byť také jednoduché. Vážený paroháč na nás naozaj čakať nebude a situácia sa zopakovala. Jelení penzista pobehol znova pár krokov a tentoraz vybehol na dva – tri metre na cestu. Už som myslel, že otec od zlosti hodí kalap o zem a poskáče po ňom: „Tak toto som ešte nezažil, aby si jeden jeleň zo mňa robil srandu!!“ Tento raz však paroháč zostal stáť na mieste až kým sme nezastali priamo pod ním. Tým naplnil svoj osud. Lovec neváhal, na tie tri metre zamieril a tmu osvetlil plameň výstrelu. No na naše prekvapenie a otcove zdesenie sa jeleň dal na okamžitý ústup. Neverili sme vlastným očiam. Otec ho odprevádzal samozrejme všetkými možnými osloveniami. Našťastie Diana stála pri nás a ťažký kráľ našich hôr sa po niekoľkých metroch zviezol bezvládny na cestu. Prebitie náboja, povinná cigareta a ideme obzerať úlovok. Bolo to majestátne zviera, dávno za svojím zenitom no ešte stále vzbudzujúce rešpekt.

Vzdali sme mu všetky pocty, ktoré takému úlovku prináležali, položenie nábojnice na nehybné telo a v nohy na chatu a zháňať do dediny odvoz. Len kto bude ešte v takej nočnej hodine pri vedomí? Našťastie, jeden z otcových poľovníckych kolegov Rudko Núdzik ešte nespal. Bolo treba konať, zapriahnuť vlečku za auto a šikovne k úlovku. Veď čo ak ho navštívi voľajaký bosonohý. Po návrate na miesto činu, šťastný strelec svoj úlovok patrične ošetril a ide sa nakladať. A tu bola maličká prekážka. Dva a pol chlapa si muselo poradiť s takou opachou. Ja som dostal najhlavnejšiu úlohu pri nakladaní. Držať hlavu. Po niekoľkých pokusoch sa to predsa len podarilo a strastiplná cesta na Kapustniská sa mohla začať. Prechod po poľnej ceste a výjazd na asfaltku. Jeleň sa stále nevzdával a aj vyvrhnutý sa znova pokúsil o únik.

Jeho veľkosť bola naozaj úctyhodná, takže zadné dverce na vlečke museli ostať otvorené. Počas prevozu sa nás úlovok rozhodol opustiť a ďalej nás nesprevádzať na ceste. Zbadali sme to iba rýchlim prírastkom výkonu vozidla nakoľko to bol favorit naša váha a váha prívesu s úlovkom robili svoje. Po kontrole spätného zrkadla sa zistilo aký problém nastal a história sa opakovala. Bolo to o niečo jednoduchšie, pretože fintu ako naložiť jeleňa už mali chlapi nacvičenú. Pre istotu sa zver ešte uviazal lanom a mohli sme šťastne pokračovať ďalej. Tento krát sa nám to už podarilo a šťastný, spotený a hlavne unavený sme dorazili do vytúženého cieľa a teplej postele. Ja si pamätám už len nasledujúci deň, keď chata praskala vo švíkoch plná chlapov zo zeleného cechu. Otec s Igorom ostali ešte oslavovať. Druhý deň bol o to ťažší. Bolo treba jeleňa odviezť „na dodávku“. Sadlo sa do auta a mohlo sa vyraziť. Na váhe mu prisúdili 156 kilogramov vyvrhnutému, bez hlavy a ratíc. To si myslím je už čo povedať a nakladať ho hneď dvakrát za noc nebolo med lízať.

Po návrate na chatu nás čakalo prekvapenie. Rudko neváhal a obtelefonoval každého na koho si len spomenul: „Jano strelil veľkého jeleňa.“ Všetci sa svorne zišli, nastali gratulácie, predbežné hodnotenia nepravidelného dvanástoráka so zaujímavým bielim parožím. Navarilo sa za kotol jágerku a oslavovalo sa neskoro do noci. Nás detváky uložili do hajan, ale kdeže sa to dalo pri toľkom speve. Na chovateľskej prehliadke v Banskej Bystrici mu odhadli vek na 12 rokov a namerali 180,92 bodu a určili ho ako správny odstrel. Žiaľ bol to otcov posledný jeleň a zároveň aj posledný úlovok jelenej zveri celkom. Pomery sa zmenili a nová zmluva na prenájom revíru už nedopadla pozitívne. Tak skončilo PZ Kolba – Dubová a o mesiac 23. septembra spomedzi nás odišiel aj poľovník srdcom aj dušou a náš rodinný priateľ Jožko Mikula. To bol ten posledný a tretí dôvod prečo si tak dobre spomínam na tento príbeh. Česť jeho a otcovej pamiatke.