Svet sa mi náhle zmenšil len na puškohľad,v ktorom som videl objekt mojich bezsenných nocí.Srnec ,ktorý mi bral teplo postele zrazu stál predomnou a ja som už len ustálil kríž na komore a s citom odpálil...                                                                                                                      Prvý krát som sa s ním stretol v polovičke apríla,kedy zmenil svoje zimné stanovište v susednom revíri a presťahoval sa na obrovsku parcelu so zasiatou kukuricou ,v ktorej v strede bola malá agátová oáza.Nebolo lepšieho a bezpečnejšieho miesta pre starého srnca...Chodil som za ním a z bezpečnej vzdialenosti som sa učil jeho zvyky a spriadal plány ako sa keď nastane čas, k nemu priblížim.Nebolo dňa aby som ho nevidel ako buď leží v agátoch a drieme, alebo obchádza svoju oázu a hrabánkami a výtlkmi si ju označuje.Keď sa rozhodol opustiť bezpečie agátov tak dlho istil a až keď sa utvrdil že mu nič nehrozí vyšiel von s hlavou sklonenou a nesenou v línii chrbátu.Krátko sa napásol a ako sa objavil tak aj zatiahol do tieňa stromov.Povolenku na tretiu vekovú som mal až od júla tak som len obchádzal parcelu krytý agátovými remízkami a pripadal som ako líška ,ktorej visí v strede role udenáč a nevie ak sa k nemu dostať.Kukurička rástla a rástla a v júni som videl môjho srnca posledný krát .Vysoká kukurica bola s ním a zrazu sa zo srnca stala ihla v kope sena.Vedel som však že bude musieť chodiť niekde pásť ,nakoľko v jeho oáze už bude tvrdá tráva a naokolo bola všade kukurica ,pod ktorou nebolo vôbec nič pod srnčí zúbok.Jediné miesto ,kde by som sa šiel pásť keby som bol srnec bola ulička medzi dvoma kukuricami,so sviežou pokosenou trávičkou zakrytou tieňom agátovej remízky.                      Jún sa zmenil na júl a ja som začal tvrdo usilovať o život môjho srnca.Ulička sa mi stala mojim druhým domovom,do ktorej som si aj preniesol prenosný posed urobil dve záštity po dvesto metroch,skrátka pripravil som sa na všetky eventuality.Možno poznáte ten pocit že i keď ste nejakú vyhliadnutú zver dlho nevideli, ale viete a ste presvedčený že je tu a je to len otázka času a výdrže kedy sa raz stretnete.Bol som presne v takejto situácii. Ak ho niekto nestrelil od susedov tak tu musí byť,čo mi napovedali aj jeho typické malé hrabánky a oškohlané tenké konáriky kríkov, neklamný znak starého srnca. V lokalite sa vyskytoval len jeden srnček prvej vekovej triedy,ktorého som sporadicky vídaval.Bál sa každého pohybu, aj kohút vychádzajúci s remízky ho dokázal k smrti vydesiť.Áno ,musel to byť len môj srnec ,ktorý mlaďasa udržoval v stave najvyššej bdelosti a nedoprial mu kľudný mladícky život.Júl sa pomaly končil a srnčia ruja vrcholila.Na moje úpenlivé pískanie mi priskakovali snáď všetci srnci v revíri,ja som však hlasom rujnej srny volal len toho jedného.                               Až prišiel 31.júl ...V ten horúci júlový podvečer som sa rozhodol ísť trošku skôr von,lebo som išiel aj spolu s bratom,ktorý mal tiež u nás povolenku na srnca.Brat som posadil na posed ,kde chodil zaujímavý starší srnec bez výsad.Vyťahoval z kukurice pomerne pravidelne ,tak bola šanca na úspech.Ja som sa pobral samozrejme do mojej uličky.Auto som nechal na začiatku agátovej remízky.Slnko bolo ešte vysoko tak som si zapálil a pomaly sa vybaloval.Neodolal som ,dúfam že ma už za to teraz nezavrú,pár šúlkom kukurice kukurice ,ktoré som sa rozhodol si" privlastniť".Tak som sa vnoril do prvého riadku a realizoval svoju "nekalú" činnosť.Štyri šúlky stačia a vychádzam von aby som svoj lup hodil do kufra.Hodím okom do uličky a kukurice mi ani neviem ako padajú na zem.Snáď na osemdesiat metrov stojí "môj srnec",pasúc sa na futbalovom trávniku."Nevie o mne"-v duchu som si povedal a plaziac sa od kukurice k môjmu autu som dúfal že ešte tam vydrží ,kým si zoberiem pušku a nutné veci.Vrhám sa do kufra ,v tichosti vkladám náboj do komory,beriem palicu aj "drajfús" a po kolenách sa presúvam na kraj remízky.Srnca som akurát zachytil ako vchádza medzi agáty.Teraz čo? Nemôžem zostať v remízke ,ak pôjde po nej príde mi rovno do laufu a ja nebudem mať šancu vystreliť.Tak sa zase plazením presúvam do kukurice,sadám si do prvého riadku,rozložím palicu a vkladám si do úst píšťaľku.Ulička je prázdna,srnec nikde.Asi po pár minútach som sa jemne odvážil písknuť.Dal som do tých pár zvukov snáď túžbu všetkých sŕn na Slovensku....Nie je mi súdený,kvôli pár šúlkom kukurice som nebol koncentrovaný a prebabral som si šancu na ,ktorú som tak dlho čakal.Hľadám  cigaretu aby som v nej našiel "útechu"a ako zdvíham hlavu s nezapálenou cigaretou v ústach,stuhol som v tento deň druhý krát.Môj srnec so zapichnutým pohľadom do mňa pomalým ,opatrným krokom vychádza do uličky.Cigareta oblúkom letí niekde,rokmi nacvičené pohyby súčasne odisťujú pušku naťahujú "schneller" a oko hľadá v puškohľade hrdzavú škvrnu .   Srnec,ktorý mi bral teplo postele zrazu stál predomnou a ja som len ustálil kríž na komore a odpálil...                                                                                                                                               Zrazu bolo všetkému koniec.Rána a večere vyplnené lovom sa zrazu zmenili na čas kedy som nevedel čo budem robiť.Stál som nad srncom .ktorého som pokoril svojou vytrvalosťou a hodnou dávkou šťastia.Je to môj najlepší srnec vo veku 7 rokov v bodovej hodnote 110,85 CIC.Lovu zdar,priatelia.