Prijal som pozvanie na návštevu od môjho dobrébo kamaráta, poľovníka,bývalého kolegu Milana a jeden piatkový podvečer stojím pred dverami jeho rodinného domu a 2x zazvoním.Za dverami počuť kroky a po ich odomknutí v nich stojí Milan so širokým úsmevom na tváry a slovami "Vitaj, poď ďalej".Po úprimnom stisku našich rúk ma uviedol do svjej poľovníckej izby, ktorá hneď na prvý pohľad prezrádzala, že je jeho najobľúbenejšou v celom dome.Po stenách izby boli starostlivo rozmiestnené trofeje zvierat, ktoré boli svedkami nespočetne dlhých chvíľ strávených v prírode s krásnymi spomienkami z ich lovu.Prekročili sme práh izby a zastali uprostred pri starom dubovom stole na ktorom už bolo pripravené pohostenie a fľaša červeného vínka. "Nazdravie" ponúkol ma Milan pohárom červeného vínka "a dodna" nezabudol dodať.Poháre sme s chuťou vypili a pohodlene usadli za stôl plný dobrôt ako boli narezaná domáca slaninka,klobáska,šunka a iné pochúťky. "Naber si a dobrú chuť" ponúkol ma Milan.Debata sa pomaly začala rozbiehať a v príjemnej atmosfére sa točila samozrejme okolo poľovačky. Pri pohľade na tie krásne trofeje jeleňov,srncov,diviakov a iných druhov zveri ma upútala krásne vyrezávaná drevená podložka na ktorej bol patrón z jeho guľovnice winchestra 243. Neodpustil som si otázku, ktorá sa týkala práve tejto "Nevšednej trofeje". "Ten patrón máš prečo na tej vyrezávanej podložke"? Bolo jasné z jeho očí, ktoré zablúdili kdesi do neznáma a z tváre , ktorá v momente zvážnela, že spomienka, ktorá sa mu pri mojej otázke vynorila v pamäti nebola veľmi príjemná. Po chvíli sa rozhovoril no predtým sme dopili druhý pohár vína. "Bolo to raz na jeseň" začal... "Zavolal mi na obed najstarší člen nášho združenia 72 ročný dedo Ondrej, že či nepôjdeme večer na diviaky.Mesiac bol v splne, času som mal dosť a tak som súhlasil.Dohodli sme sa , že o 18-tej prídem poňho autom. Tak sa aj stalo o šiestej predvečerom som stál pred dedovým vchodom z ktorého práve vychádzal.Ahoj Milanku pozdravil ma ja som mu pozdrav opätoval a už sme uháňali čo najkratšou cestou do revíru. Keď sme dorazili na miesto kde sme chceli poľovať vybrali sme z auta potrebné veci a bez ďalšieho zdržiavania sa vyrazili k posedom. Posedy boli na okraji lesa a poľa z kukuricou. Kukuricu začali práve kosiť a tak bol od lesa vykosený asi 30m pás čo bolo ideálne. Deda som posadil na posed z tým, že nech naňom sedí dovtedy, kým poňho neprídem. Dedo súhlasil a začal si pripravovať pušku a ostatné veci. Ja som sa pobral na ďalší posed vzdialený od toho dedovho asi 200m.Na posede som sa pohodlne usadil nabil guľovnicu pripravil ďalekohľad a baterku.Dlhý čas sa nič nedialo mesiac svietil po zotmení ako lampáš, pozrel som cez puškohľad a uvedomil si, že mi nebude treba ani svietiť keby som náhodou išiel strieľať.Bolo okolo 11-nástej pred polnocou  keď tu zrazu počujem z kukurice lomoz.Beriem do rúk guľovnicu a v napätí čakám, že sa z kukurice vynorí diviak. Po chvíli ho už vidím je to kanec a poriadny, ešte som ho počul aj odfukovať.Vyšiel z kukurice a zastal, to mi stačilo aby som bezpečne zamieril diviakovi na komoru.Ešte napináčik a ........ údernik klepne po zápalke no rana nevyšla hneď to  neriešim a rýchlo prebíjam, znovu mierim no vtom sa " diviak" vzpriamil zasvietil baterkou na posed a povedal "Milanku tam si"? ........ V tom momente som sa na slovo nezmohol, oblial ma studený pot a začala mnou lomcovať triaška....Pri druhej otázke či som tam som odpovedal tiež otázkou "Dedo vy tu čo robíte šak máte byť na posede".Dedo mi potom povedal,že už mu bolo dlho a tak zišiel z posedu vošiel do kukurice a nalámal jej plný mech, ktorý potom fučiac ťahal z kukurice von. Odprisahal by som v tom momente, že je to kanec.Nikdy som to Dedovi nepovedal, ale som ho aj poriadne zjazdil...Ten patrón som si potom odložil a ďakoval som pánu bohu, že nevystrelil.Nikdy predtým a ani potom sa mi nestalo, že úderník klepne po zápalke a patrón nevystrelí.Vtedy to bola asi božia prozreteľnosť, alebo to čo sa nedá normálne vysvetliť", ukončil svoje rozprávanie Milan a nalial víno do oboch pohárov. Tento jeho príbeh vo mne zanechal hlbokú stopu a keď náhodou  pri splne mesiaca mierim na diviaka tak si vždy pred výstrelom spomeniem na Milana a jeho "Nevšednú" trofej a presvedčím sa radšej ešte raz či je to v skutočnosti diviak, ktorý nerozpráva....