Jeden krásny septembrový deň mi správca našeho polesia v Opátke povedal, že príde hosť z Talianska poľovať na jeleňa a ja ho mám doprevádzať. Celkom som sa tomu potešil, lebo ruja bola v plnom prúde a tak som pomaly začal snovať plán pochôdzky. Na druhý deň popoludní chlapík z Talianska naozaj dorazil.Bol to čistokrvný Talian nízkej postavy s bruškom primeraným jeho veku s hustými čiernymi kučeravými vlasmi a čiernymi fúzami pod ktorými nechýbal lišiacky úsmev.Jeho oči pri stretnutí s naším nežnejším pohlavím len tak iskrili a bolo vidno , že sa mu naše krásne slovenské žienky nadmieru páčia.Po úvodnom spoznávaní sa sme "nášho Taliana" ubytovali v blízkom hoteli a začali dohadovať podrobnosti poľovačky.Z väčšiny odpovedí "no problemo" bolo jasné, že vládze chodiť,pušku má v poriadku a peniažkov tiež dosť, lebo pri otázke akého jeleňa by chcel streliť jeho maximále rozpätie rúk hovorilo za všetko. V duchu som si ho predstavil ako sa fotí s trofejou takého poriadneho jeleňa a prišlo mi do smiechu, lebo parohy by možno boli vyššie ako on sám.

Konečne sme mali formality za sebou a mohli sme otvoriť fľašku našej dobrej slivovice 52%,ktorou sme to všetko spláchli. Večer sme sa lúčili s tým, že ráno o 5 hodine vyrážame. Noc ubehla strašne rýchlo a ráno o 5h klopem na dvere hotelovej izby, no spoza nich sa ozývalo iba fučanie a chrapot. Bolo mi jasné, že na našu slivku zvyknutý veľmi nebol. Po chvíli búchania na dvere sa predsa len akosi pozbieral a zobudil. Po rannej káve a rohlíkoch s maslom a medom sme 10 minút pred šiestou sadali do auta a poďho konečne do lesa. Z auta sme vystúpili po pol hodinke, keď už bolo slnko dosť vysoko. Jelene sa ešte kde tu ozývali no už to nebolo ono.Tá hodinka chýbala...No nič vyrazili sme chodníkom smerom na Okrúhlu najvyšší vrch v okolici. Išiel som pomaličky aby sa mi nezadýchal. Šlo to celkom fajn až kým sme chodníkom neprišli k jednej z väčších rúbaní. Tu mi naznačil, že musí na WC. Súhlasil som a ukázal nech potom pokračuje ďalej po chodníku. Ja som prešiel chodníkom asi 70m cez rúbaň do hrubého lesa a čakal tam na "môjho Taliana". Ako tak čakám tak si v duchu preberám ktorou cestou sa ešte pustím,kde by sa ešte dalo niečo stretnúť. Ani som si nevšimol, že od môjho posledného stretu s "mojím Talianom" už ubehlo skoro 10 minút.Vrátil som sa späť po chodníku a začal Taliana hľadať.  Nebolo ho. Akoby sa podním zem zľahla. Bolo po poľovačke. Kričal som,pískal som no nič. Vrátil som sa po chodníku až na miesto kam nás doviezlo auto no ani tam ho nebolo.Bezradný som si sadol na peň a rozmýšľal ako sa to mohlo stať.V živote som hosťa nestratil a teraz toto.Už som videl uštipačné poznámky mojich kolegov, len aby to všetko dobre dopadlo, na najhoršie som radšej ani nemyslel. Rýchlo som sa čo najkratšou cestou pobral na polesie.Keď som tam dorazil hneď som zalarmoval kolegov a štyria sme naskákali do auta  a poďho naspäť na Okrúhlu. Ani nechcite vedieť čo som si musel v tom aute vypočuť.Okolo obeda sme sa všetci dobytý a skormútený z neúspešnej "dohľadávky " vrátili späť na polesie a tu zrazu čo nevidíme "náš Talian" nás víta so širokým úsmevom na tvári a fľaškou talianskeho vína v ruke.Ešteže tak.Keď som sa ho  tak "pekne"  po slovensky s úsmevom cez zuby začal pýtať kde v r....bol, tak sa len usmieval a rapotal ,,no problemo".Potom sa to vysvetlilo a to tak, že keď ho pritlačilo nechcel to pustiť priamo na chodník, tak z neho zišiel nižšie.Po vykonaní potreby zabudol odkiaľ prišiel a tak sa pustil ešte nižšie kde narazil na druhý chodník a pustil sa poňom.Keď videl, že ma niet tak zišiel celkom dole do potoka a šiel popri potoku až na asfaltovú cestu ktorá ho zaviedla do Kojšova kde ho odchytil kolega lesník a ten ho doviezol naspäť do Opátky.  Bolo že to srandy, ale aj radosti, že to nakoniec všetko dobre dopadlo.Ešteže si niečo pamätal zo skautského kurzu a pustil sa po prúde potoka.Na záver snáď len to ,že na večernej posliedke už išiel pre istou predomnou aby som ho mal stále na očiach.