Každému správnemu poľovníkovi netreba pripomínať, ako je nevyhnutné, aby sa venoval lovu dravej zveri. Jej lov prináša množstvo zaujímavých príhod, ale i ponaučení, sklamaní a radostí. V prirodzenom prostredí líška, naša najbežnejšia šelmička, človeka – poľovníka často poráža, je bystrejšia a prefíkanejšia a má svoje zmysly  lepšie vyvinutejšie ako my. Ale častokrát ju porážame aj my – a to svojím umom a lesťou...

Poľovníkom som 3 roky, ale stále hovorím, že ešte prežívam svoje „poľovnícke detstvo“. Akoby som si rezervoval čas na omyly a menšie nedostatky. Pre mňa to znamená upevňovanie vzťahu k prírode, zbieranie skúseností s poľovníctvom, strelectvom, starostlivosťou i samotným lovom. Učiť sa musíme stále a to platí bezpochyby aj tu. V napätí som vždy čítal príbehy iných o vášnivých poľovačkách, potulkách a spomienkach. Najviac ma zaujali príbehy „líštičkárov“ o love tejto šelmičky. Od jari, kedy som kúpil svoju 1. zbraň, som si prial líšku prekabátiť a skôr či neskôr zbraň patrične pokrstiť. Nedarilo sa a začal som zisťovať, že také jednoduché to zas nebude. Aj keď som svoj revír navštevoval intenzívne, spoznával, na líšku som nenarazil. Takto to pokračovalo prakticky celú jar, potom leto. V poľnohospodárskych kultúrach a na priesekoch sme ich párkrát zazreli, ale len na chvíľku bez možnosti odstrelu. Nejedenkrát som sedel schovaný v lucerke, či sa neukáže. Narazil som na ďalší problém. K líške som sa nevedel priblížiť na účinnú streľbu z brokovej zbrane. Čo teraz ? Kúpu guľovej zbrane som ešte neplánoval, musel som vymyslieť niečo iné. Čo tak ju skúsiť vábiť ? U nás v združení sa prakticky tomuto spôsobu lovu nevenuje nikto. Čítal som nové diskusie a zháňal informácie. Rozhodol som sa a na Celoslovenských poľovníckych dňoch vo Sv. Antone som si kúpil celú sadu vábničiek– myškovačku, lasičku a zajačie vrešťadlo. Nasledovali prvé imitácie a pokusy. Mal som najväčší rešpekt pri imitácii smrteľného náreku zajaca, lebo to sa mi zdalo najťažšie a uvedomoval som si, že falošný tón – nepravý zvuk prezradí moje úmysly pri love a líšku skôr budem plašiť. Úspech som však ani napriek mojej snahe nezožal. Nedarilo sa mi a nevedel som či zvuky, ktoré napodobňujem nie sú hodnoverné alebo kde je chyba. Pri vábení je nutné mať na pamäti viac veci – vhodné miesto, čas, optimálny vietor, tichý príchod, zachovanie kľudu, správne napodobnenie hlasu... Ani koncom starého roka som nebol úspešný. Nemienil som sa však zdať, hriala ma poľovnícka trpezlivosť. A vyplatilo sa.  4.2. som zažil neopakovateľné a jedinečné chvíle, ale poďme pekne po poriadku...

Dlho som rozmýšľal nad lokalitou zvanou Čierna Borina , na okraji je vysoký posed, odkiaľ je dobrý výhľad na okolité polia a úzke pásy remízok. V noci napadli asi 4 cm snehu, bol však odmäk, ale príjemných  0°C. Hovorím si, dnes by to mohlo vyjsť. Nerušene, potichu a najkratšou cestou som smeroval na známe miesto. Tichý príchod na miesto je podmienkou úspechu – neustále si opakujem. Zadychčaný vyleziem hore a kochám sa výhľadom. Paráda. Rozhodol som sa hneď nevábiť, ale počkať, aby sa na môj príchod "zabudlo". Nenazdajky v diaľke, asi po 2 min. čakania som spozoroval líšku. Bola príliš ďaleko aj na streľbu z guľovnice, nieto ešte na brok, ktorý som mal so sebou. Chvíľu som ju sledoval, či nenamieri smerom ku mne. Zavábil som 3x hlasom lasičky. Nič, nereagovala. Po chvíli som skúsil znova, ale opäť bez reakcie. Váhal som či použiť vrešťadlo, veľmi som si neveril. Ale veď skús, hovorím si, aspoň zistíš, či to trošku vieš. Zabralo ! Líška behom utekala smerom ku mne. Rozpumpovalo sa moje poľovnícke srdce a vôbec som nevedel, či budem schopný vystreliť. Pred sebou však vzápätí vidím druhú líšku, bližšie ku mne. Strieľam, líška značí zásah, ale hneď odbieha. Vášňou ani nedýcham a v tichosti sedím. Preberie ma opäť pohyb za mnou, hovorím si, to nemôže byť pravda, ani nestíham strieľať. Neviem, či prišla tretia, alebo to bola tá prvá líška, ktorú zvedavosť premohla. Jemne zavábim myškovačkou a líška stojí pri rebríku môjho posedu. Tak bola to pravda, keď tieto príhody opisovali druhí.  Prudkým pohybom sa však prezrádzam, nestihnem vystrčiť pušku a presne namieriť, ona reaguje rýchlejšie, odbieha a ja chybím. Doplácam možno na moju neskúsenosť. Nie som však nahnevaný, ale šťastný a spokojný, vďačný za tieto okamihy. Leziem dole rebríkom a smerujem k nástrelu. Farba. Zásah je istý. Idem po stopách predátora, v každej stope hľadám kvapky farby. Nasledujem stopy, domov však odchádzam bez koristi. Svoju prvú líšku som nedokázal dohľadať, stopu som stratil vo vedľajšom lesíku.

Vábenie je skutočnou poľovačkou, vášňou, možno trochu chorobou – diagnózou. Viem, že o pár hodín tam budem sedieť znova a budem čakať, čo príroda pre mňa pripraví. Vďaka Diana, bohyňa lovu, vedel som, že raz sa to podarí... Vďaka Hubert,  patrón poľovníkov, buď každou stopou mojou súčasťou...