Večer sa mi veľmi ťažko zaspávalo, lebo som sa už nevedel dočkať, kedy mi zazvoní o pol štvrtej ráno budík, zoberiem poľovnícku výbavičku a „hurá do revíru!“ Zaspával som vedľa milovanej manželky, ktorej posledné slová pred zaželaním dobrej noci boli, že som fanatik a cvok. J V noci som sa dva krát strhol zo sna, lebo sa mi snívalo, že som zaspal. Skontroloval som hodinky a budík a s veľkými očakávaniami som horko ťažko znovu zaspal. Keď mi zazvonil budík, tak to vôbec neboli pocity, ako keď mi zazvoní a musím vstávať do roboty, kedy by som telefón najradšej hodil o stenu a spal ďalej, naopak svižne, skoro s pesničkou na perách, hehe (to by mi manželka dala, zasmial som sa v duchu), som vyskočil z postele, od radosti som pobozkal manželku, ktorá mi na to zareagovala tichučkým zavrčaním a keďže mi mysľou prebleslo, ako mi prízvukovala, že keď ju zobudím, tak ma zabije, vykĺzol som z izby, v rekordnom čase do 10 min. som spáchal hygienu, navliekol pripravené veci, zebral flintu a hybaj dole. Tam ma už s úsmevom čakal kamarát s naštartovaným autiakom, tak sme sa zvítali a hneď sme uháňali rannou tmou do nášho nádherného revíru. Keď sme dorazili, ihneď sme sa rozdelili, kto pôjde akým smerom a s pozdravom Lovu Zdar, sme sa pobrali šúľať každý vlastnou cestou.

Keď som minul poorané pole, dostal som sa uličkou cez remízku na veľké kukuričné pole, cez ktoré každé ráno prechádza diviačia aj vysoká. Prešiel som pomaličky asi päťsto metrov pri remízke, keď mi zavybroval telefón, ozval sa kamarát, ako som na tom. Povedal som mu, že zatiaľ som nič nevidel a vtedy zaúradoval pán Murphy. Ako sme potichúčky debatovali, zrazu som začul lomoz za mojim chrbtom. Odložil som telefón, otočil som sa a asi tridsať metrov za mnou si to za sebou štrádluje partia diviakov. Chytám streleckú palicu, odisťuje flintu, ale to už vidím iba zadné časti tejto rytierskej zveri, tak mi neostáva nič iné, len si zahrešiť na pána Murphyho a pobrať sa ďalej. Keď som prešiel asi kilometer, na ďalšie obrovské pole, prišiel som ku kazateľnici, kam som plánoval vyliezť a porozhliadnuť sa po chotári. Ako som vyšiel na polovicu rebríka, vidím vo vysokej tráve asi na tristo metrov nejaký pohyb. Pomaličky, čo najnehlučnejšie som otvoril kazateľnicu a zasadol som na lavičku. Vytiahol som ďalekohľad, moju ruskú mašinu 20X60! a pozrel som smerom k predpokladanej zveri. A videl som krásny úkaz. Kmotra líška na love a pri nej kaňa, čakajúca, či líška niečo nevydúri. (to som si teda vydedukoval, že to asi tak nejak bude..) Chvíľku som ich s otvorenými ústami sledoval (som chlapec z mesta) a rozmýšľal som, či a ako si splním svoju povinnosť na tlmenie líšok v našom chotári. Keďže to bolo dosť ďaleko a líška predsajlen nie je naväčší cieľ, nič iné mi nezostávalo, len zliezť z kazateľnice a pomaličky, nehlučne sa približovať ku kmotričke. Keď som však zliezal z posedu, líška ma zbadala a už som videl len jej krásny chvost, ktorý som si predtým tak predstavoval vzadu na mojej čiapke, ako mal ten z zálesák z Winetua, čo stále rýmoval. (už si nepamätám, ako sa volá). Tak som vyšiel naspäť na kazateľnicu, že sa ešte porozhliadnem a oplatilo sa. Pri ďalšom posede, kde poľnohospodári vykopali odvodňovacie kanály, na zemine, ktorá tam bola asi na dva metre nanosená sa naháňa partia asi desať kusov muflónčej. Tak som to zreferoval kamošovi a keďže mám na povolenke aj muflóna, tak že sa skúsim k nim priblížiť. Zašiel som k remízke tak, že som ich nevidel, tak som predpokladal, že ani oni nevidia mňa a s búšiacim srdcom som pomaly išiel k nim. Keď som prišiel k zákrute, za ktorou som už predpokladal očný kontakt, zastal som a riadne som sa vydýchal. Pomaličky som vykukol z trávy a cez kuker som videl päť samíc a jedného krásneho barana, ako sa naháňajú a hašteria, kto bude na vrchu tejto najvyššej hory v okolí tisícpäťsto metrov štvorcových. Tí poľnohospodári ani nevedeli, akú zábavu týmto horským kozám urobili, hehe. A bola to nádhera. Týchto päť kusov sa nerušene zabávalo a zo tridsať metrov ukážkovo dávala pozor koza – pozorovateľka a pozerala rovno mojim smerom. Chvíľu sme tak na seba pozerali, ja som stál nehybne, ani okom som nepohol, keď odvrátila zrak. To bola moja chvíľa! Potichu a pomaly som urobil zopár krokov a zastavil som. Pozrel som smerom k pozorovateľke, ona nič. Paráda. Takto som postupoval, kým som sa nedostal asi na stopäťdesiat metrov od nich, keď zaúradoval zase Murphy. Z ľava z remízky vybehlo stádo vysokej a utekalo šikmo k mojim muflónom. Tie na nič nečakali a rýchlymi skokmi my zmizli do remízky. No čo už. Ale videl som! Upokojoval som sa. Pomalými krokmi z nohy na nohu som sa po určitom čase dostal veľkým oblúkom až skoro na miesto, kde som stretol partiu diviakov. Tu som videl čerstvý trus vysokej a z rákosia remízky som začul lomoz. No parádička hovorím si. Niečo tam je. Prešiel som asi pätnásť krokov k remízke a zaujal som veľmi výhodné stanovisko, kde ja som videl všetko, ale mňa nebolo vidieť skoro vôbec. Asi po desať minútovom čakaní sa mi moje úsilie vyplatilo. Začul som lomoz blížiaci sa ku mne. Bolo počuť, že to nie je jeden kus. Vám poviem, ani som nedýchal. Počul som už pohyb, ktorý bol úplne pri mne! A vtedy to prišlo. Lomoz prestal a po pár sekundách, päť metrov odo mňa, vybehla krásna bachyňa a šprintovala cez pole a zmizla v ďalšej remízke. No paráda. Keď je tu bachyňa, musia tu byť aj prasce, hneď mi prebehlo hlavou. Stihol som ešte stiahnuť optiku na minimum, keď mi v tom vybehli štyria lanštiaci a bežkali si to smerom k remízke. Odistil som, zamieril a prásk. Vyšla rana, posledné prasiatko sa zvalilo na bok a kopalo do vzduchu. Počkal som pár minút a prišiel som k nemu. Rana bola ukážková, presne za ucho. Až som sa čudoval, že sa mi tak podarila. Najzaujímavejšie na tom bolo, že bolo už deväť hodín, slnko bolo vonku, bol nádherný deň. A bol to krásny zážitok. Kľakol som si k diviakovi a v mysli som si prehrával celú tu scénu, ktorú som v ten deň zažil. Bol to úžasný pocit..