Tento októbrový večer veru zo začiatku vôbec nevyzeral sľubne.Sedel som na posede z kraja lúky už od 16.30 dúfajúc,že aspoň vhodné srnča sa mi podarí uloviť.Počasie jesenné,viacmenej oblačné-krátko pred splnom.Do tmy som však nevidel ani srsť.A tak som pred siedmou pomaly kráčal k vzdialenému autu.Ako som prechádzal popri kukuričnom strnisku začul som známi zvuk.Že by predsa ?Prikladám ďalekohľad k očiam a naozaj.Päť diviakov si veselo hoduje na poli.Viditeľnosť bola prekvapivo dobrá.Toto teda skúsim využiť...

Po ceste som prasiatkam nadbehol,už aj kôli vetru.Niekto iný by možno strieľal hneď,ale mne sa vzdialenosť cez 100 metrov zdala v takejto situácii primoc.Navyše diviaky zaťahovali k úzkemu pásu ešte stojacej kukurice.Myslel som,že im nadbehnem práve tam.V pol ceste som sa však zháčil a radšej vrátil späť.Uvedomil som si že je v tých miestach posed.Čo ak tam niekto sedí a ja sa mu tam budem motať ? Veď sa mi ešte nejaká guľa ujde.V tom horšom prípade.V tom lepšom poriadna "papuľa"....Nemal som ja záujem ani o jedno,ani o druhé a tak som poslušne čakal na poľnej ceste čo sa bude diať.Domov sa mi veru nechcelo.Chvíľu som tak počúval hodujúce diviačiky a potom ma napadlo pozrieť na druhú stranu.Aj tam je predsa kukurica.Resp. bola.Nič som tam však nevidel,preto som sa vrátil nazad.10 minút to netrvalo.A hľa...To sa len mne môže stať.Na 30 metrov od cesty si veselo cupká diviak.Veľkosťou lepšie prasa,alebo slabší lanštiak.Pokiaľ som sa spamätal dostal vietor a už aj bežal krížom cez pole za súkmeňovcami.Tak to je sranda...Ale nejdem domov ani za nič.Po dlhšej chvíli sa diviaky začali vracať do lesa.A to práve popod posed kde som predpokladal že by niekto mohol byť.Očakával som výstrel,ale nič sa nedialo.Že by tam nikto nebol ?Zrejme je to tak,lebo keby hej určite by strieľal.Vydýchol som si.

Tááák....v tomto prípade som na rade ja.
Obišiel som veľký kus kukuričného strniska a zatiahol do tieňa ,veľmi blízko prechodov diviakov.Iba tak na ľahko.Chvíľu som stál,chvíľu kľačal...a hlavne čakal.Ani to moc dlho netrvalo,keď sa z hory ozval tichučký praskot.Vzápätí sa na neďaleko mňa vyvalil do poľa ohromný diviak-kanec.Pózoval mi ako manekýn.Nemám toľko skúseností aby som presne odhadol jeho hmotnosť,ale trúfam si povedať že pod 150 kg to nebolo.Skôr dobre nad.Povolenku  na takého zvera som nemal a tak som ho iba s údivom "vyprevádzal" ďalej.

Potom sa dlho nič nedialo.V diaľke som síce videl prechádzať čriedu diviakov,ale to bolo hádam 400 metrov a navyše smerovali úplne opačným smerom.Tichučké zapukanie konárikov sa však opäť ozvalo.V stopách silného kanca vyšiel ďalší diviak.Osamotený kus,zrejme lanštiak si to zamieril rovno do nepokoseného zvyšku kukurice.Nechal som ho.Čakal som na nejaké prasiatko,ktoré by som v prípade úspechu sám zvládol.Bolo 21.40 keď mi volá manželka že kde som toľko."Ticho buď"šepkám spontánne do klobúka."Mám tu diviaky.Musím končiť,zabudol som si kľúče,nechaj odomknuté,ahoj...."

Ledva som nasadil klobúk späť na hlavu počujem cupotanie za chrbtom.Ďalší lanštiak prišiel sólo.Neprovokujte ma,lebo sa nezdržím....Ale zdržal som sa aj tento krát.Vzápätí,hodne ďalej zasa ku mne doľahlo lomozenie.Diviačica s prasiatkami sa však držala iba v tieni hory.Zazrel som ich iba občas.Tak toto snáď nie je možné.Ísť ku nim-neísť?    Nejdem.Počkám tu.Veď sv.Hubert sa už určite nemôže na mňa pozerať a niečo mi pošle.Takto som sa utešoval a veru to ani moc netrvalo .Presne o 22.00,priamo za chrbtom opäť raz počujem šuchotanie,ale aj občasné zakvíknutie.Tak predsa.Len aby sa nerozhodli prejsť rovno popri mne.Našťastie nie.Diviačica opatrne vyšla na kukuričné strnisko a za ňou veľa úplne malinkých,pásikavých prasiatok.Vzápätí ešte dve okolo 30 kilové diviačatá a napokon posledný väčší,tmavý kus.Puška sadla do pleca  a aj keď črieda už značne odbehla,podarilo sa mi dostať do kríža jedno z tých odrastenejších mláďat.Z kozlice vyšľahol plameň.Prasiatko kratúčko skvíklo a ostalo ležať.Po stojačky som prežíval túto chvíľu,tento večer a všetko si znova a znova premietal.Vďaka Ti sv.Hubert.Máš to u mňa......