Prvý úlovok.
Bol teplý októbrový deň. Slnko sa z posledných síl opieralo do čelného skla môjho
auta a lánov zrelej kukurice vedľa ktorých som prechádzal. Dlhých päť rokov som
čakal na tento deň. Čakal som odvtedy ako som na jednej návšteve uvidel
u svojho maďarského priateľa, a kolegu poľovníka prvý kladkový luk.
Bola to láska na prvý pohľad, doslova som ho hltal pohľadom. Bohužiaľ vyskúšať
som si ho nemohol, nevládal som ho totiž ani natiahnuť. S tichou závisťou
som počúval jeho príbehy o love lukom. Bolo to niečo úplne nové a
nepoznané. Na večernej poľovačke, kde som samozrejme kamaráta doprevádzal vo
mne pomaly dozrievala myšlienka. Aj ja budem mať taký luk, a naučím sa ním
strieľať. Nemôže to byť predsa také ťažké, veď športovým lukom strieľam už
roky. V novom návrhu zákona o poľovníctve sa už spomínala možnosť
loviť zver lukom, aj keď len v uzavretých zverniciach, a ja to chcem vyskúšať.
Neboli to ľahké  roky. Ako najťažšie sa ukázalo
presvedčiť manželku, že potrebujem nový luk, ktorý bude stáť asi toľko, ako
guľovnica ktorú som nedávno kupoval. To ostatné šlo už ľahšie. Nový zákon
o poľovníctve nebol síce ešte schválený, ale na priateľa Pištu sa dalo
spoľahnúť. Zariadil mi prvú poľovačku lukom u nich v Maďarsku. Ako
zahraničný hosť som nepotreboval ani skúšky z lovu lukom, stačil môj poľovný
lístok a zaplatiť poplatok za odstrel. Teraz som bol od splnenia svojho sna už
na dosah ruky. Ešte pár kilometrov a som tam.
Samozrejme, ani tie posledné kilometre neboli jednoduché. Minul som odbočku k horárni.
Konečne, po krátkom telefonáte, a asi troch kilometroch cesty som bol na
mieste. Už bol najvyšší čas, všetci čakali už len na mňa. Rýchlo sme vybavili
potrebné papierovačky, povolenka znela na holú danieliu a srnčiu zver,
a líšku. Dokonca sa našiel čas aj na pár výstrelov. Všetko bolo
v poriadku, šípy šli presne tam kam mali a mohli sme vyraziť.    Pomaly
sme kráčali lesným chodníčkom k miestu, ktoré nám náš sprievodca na dnešnú
poľovačku vybral. Bolo vidno, že lukostrelcov nesprevádza prvý krát, a že
svoju prácu dokonale pozná. Čim viac sme sa blížili, tým boli jeho pohyby
opatrnejšie, kroky tichšie.  
Pod dobrým vetrom sme šťastne došli na vopred starostlivo vybraté a zamaskované stanovište a čo najtichšie sme sa usadili. Ja so sprievodcom do maskovaného úkrytu,
skúsený kamarát na vlastný šplhací posed, asi 40 metrov od nás. Starostlivo som
si uložil na dosah ruky ďalekohľad, sprej s jemným púdrom na určenie vetra
a do stojančeka pichnutého do zeme svoj 60 librový kladkový luk PSE Nova S8
a založil na zakládku šíp s loveckým hrotom. Môj sprievodca laserovým
zameriavačom odmeral niekoľko orientačných bodov. Len teraz som si uvedomil aké
dokonalé miesto mi sprievodca vybral. Pred nohami nám ležala asi 6 metrov
hlboká roklina, na jej dne asi 15 metrov od nás sa stretávali štyri zverou
vyšliapané chodníčky, asi dvadsať metrov vpravo potok, naproti svah,
s hrebeňom asi dvadsaťpäť metrov ďaleko. Bolo teplo. Pot mi
v pramienkoch stekal spod maskáčovej masky. Ešteže sedíme v chládku
a o chvíľu zapadne aj slnko. Pohodlne som sa oprel o machnatý dub za
chrbtom. Ticho lesa len kedy-tedy prerušilo vzdialené drsné zaškriekanie sojky
a klepot zrelých žaluďov padajúcich na svojej ceste z konárika na
konárik až do suchého lístia. Zo zamyslenia ma vytrhol tichý zvuk prasknutej halúzky
za chrbtom. Pomaly som sa otočil, pátrajúc po príčine zvuku. Sprievodca
s prstom na ústach mi opatrne ukázal hlavou za chrbát, Po chodníčku za
chrbtom opatrne prichádzal šikmo proti vetru daniel s krásnym parožím.
Podchvíľou zastal a s hrdo zdvihnutou hlavou vetril. Vidieť nás
nemohol, ale vánok k nemu prinášal aj keď veľmi slabo pach tvora, pred
ktorým mal doslova smrteľný strach. Pach človeka. Potom sa zrazu strhol
a odskočil. Možno zbadal môj neopatrný pohyb, alebo sa otočil vietor.
Utekal preč, len jasné biele zrkadlo sa mu mihalo medzi stromami. Pomaly
  doznel aj jeho dupot a les sa znovu upokojil. Slnko zapadlo a na les sa pomaly znášalo šero. Opatrne som zdvihol luk
a podíval sa cez zameriavač. Jeho optické vlákna prenášali do
zameriavacích hrotov ešte dostatok svetla.  Na svahu oproti nám som zrazu zazrel kútikom
oka pohyb. Už bolo počuť aj dupot krokov, ale ešte stále som  nevedel čo to je. Šero bolo čím ďalej
hustejšie, a preto som zdvihol k očiam ďalekohľad.  Po hrebeni prichádzala bezstarostným krokom
mladá danielka. Vietor bol dobrý, a bolo vidno že nezbadala nič podozrivé.
Zavše zastala, poobzerala sa alebo odtrhla chutný lístoček. Na pleci som
zacítil dotyk ruky, vopred dohovorené znamenie že môžem strieľať.  Pomaly som sa spustil na ľavé koleno, vybral
z držiaka luk a ľavou rukou som opatrne nahmatal spúšťač zaháknutý do uška
na tetive. Danielka medzitým došla až na okraj protiľahlého svahu
a pustila sa po chodníčku šikmo dolu oproti mne. Teraz prišlo to
najťažšie. Čo najpomalšie zodvihnúť luk a v úplnej tichosti ho
natiahnuť. Toľkokrát som si ten pohyb už nacvičoval, ale teraz, s nervami
napnutými ako lodné laná, a údmi stŕpnutými od dlhého sedenia sa mi tých
28 kíl podarilo zvládnuť len s vypätím všetkých telesných aj duševných
síl. Konečne. Svetielkujúce farebné hroty zameriavača mi poskakovali po hrudi
zvieraťa ako splašené. Kľud! – rozkázal som si v duchu, ale veľmi to
nepomohlo. Srdce mi búchalo ako zvon, a myseľ horúčkovito pracovala.
Prostredný hrot, 20 metrov. Nie toto bude len 15! Medzera medzi zeleným a červeným
hrotom sa konečne ustálila za pravou lopatkou a palec sa dotkol páčky
spúšťača. Oranžovo modré pierka s nečakanou prudkosťou presvišťali
vzduchom. Náraz, praskot lámajúcich sa konárov a krovia, dupot a potom
nič. Zrazu zostalo až neskutočné ticho.
Les sa pomaly znova upokojil, a opäť sa ozval vtáčí spev. Bolo po všetkom. Pomaly som
vydýchol, uvedomujúc si že doteraz som ani nedýchal. Cítil som že šíp šiel
na správne miesto a najradšej by som sa bol hneď rozbehol pozrieť sa či som
trafil, ale vedel som že pre istotu musíme počkať tú tradičnú polhodinku. Sprievodca
mi potvrdil, že šíp šiel na správne miesto, a keď videl ako sa od
vzrušenia trasiem ponúkol ma cigaretou. Mlčky sme fajčili a myseľ mi
blúdila pri táborových ohňoch našich predkov.
Po dvadsiatich minútach konečne dal sprievodca znamenie a vydali sme sa na nástrel. Vo
svetle bateriek sme hneď na nástrele našli farbu, a trocha ďalej šíp
trčiaci zo zeme. Bol celý od krvi, čo znamenalo že po celej dĺžke prenikol
telom. Poľahky sme sledovali  obojstranne
od stopy naširoko rozstriekanú jasnočervenú farbu. Prešli sme len niekoľko
metrov, keď som ju zbadal zhasnutú na dne rokliny. Presný zásah na srdce
a lovecký hrot s troma čepeľami urobili svoje. Prebehla necelých 30
metrov!  Podišiel som k nej
a stiahol z hlavy masku. Môj poľovnícky sprievodca odlomil kdesi dubovú
halúzku,  namočil ju do vytekajúcej farby
a podal mi na noži zálomok. Aj danielka dostala svoj posledný hryz,
a zálomok na ranu. Medzičasom došiel k nám aj kamarát Pišta,
a mlčky mi gratuloval k úlovku. Slov nebolo treba, dobre vedel čo
cítim. Bola už skoro tma a medzi konármi stromov presvitali hviezdy.
S hlbokým pohnutím v duši som stál nad jej nehybným telom
a mysľou mi preblysli slová modlitby prvého lovca:

 „Odpusť mi, že som Ťa obetoval na oltári svojich snov. 

Mala si peknú smrť.
 

Odišla si na vrchole svojich síl v čestnom súboji tak,

ako v prírode od počiatku končí život.

Tvoj život ukončil za vtáčieho spevu s ľahkosťou vánku letiaci šíp

a nie strašným rachotom sprevádzaná zradná guľka."