Zdali sa také nedosiahnuteľné...

-      Ang...-ang! Ang... –Až ma zatrasie, keď to počujem.

-      Pozriem hore... Divé husi tiahnu po novembrovej oblohe. Cítim sa malý.

Nekonečné šušťanie... Cestovatelia... Zoradení v klinoch, plávajú vzduchom.... Tajuplné, vzdialené, nedosiahnuteľné...

   Občas, keď sme na kačenách, pošleme im pozdrav z brokovnice, keď sa nám zdajú, že zablúdili nižšie. Vždy máme vo vreckách aj jedovatejšie patróny. Ba, ja som raz za nimi aj guľu poslal pri lesnej posliedke...  Päť menších lanštiakov by som dal za jednu... keby, keby... V časoch našich starkých ešte pravidelne zlietli na menšie jazierka, rybníky. Pristáli na kukuričných strniskách. Oni ešte poľovali na ne.

   Dnes je iný svet! Preletia nám ponad hlavy, vysoko pod oblakmi. Pohŕdajú našimi vodami. Ako som už spomínal, vzdialené a nedosiahnuteľné, ale predsa nie nemožné. Polovačka na ne je však nepredvídateľná, nevyveštitelná. Vo vedomí to máme niekde skryté, že čo keď..., možno..., práve..., ale to nie je poľovačka. Skôr slepé šťastie. Takmer všetko čo sa u nás dá loviť som už ulovil. Hus ešte nie. Je stále menej vecí čo by som ešte v živote chcel. Streliť hus, áno!!! Túto svoju túžbu som nikdy nezamlčal.

   Potom sa mi zrazu z jedného dňa na druhý zmenil život. Postavil sa na inú dráhu. Päť rokov som nedržal v ruke svoje zbrane. Práca ma zastihla v inom štáte. A potom to úplne náhodou, úplne nečakane prišlo. Otvorili sa predo mnou neskutočné možnosti. Bolo iba na mne či ich využijem, či s nimi budem žiť. Stretol som Toma, kamaráta na slovo vzatého. Poľovníka, umelca. Je to novinár, operný kritik a samozrejme poľovník. Bavíme sa spolu o poľovačke, o hudbe a živote, o minulosti... Tom ma volá na husi. Vlani som ešte odmietol, ale tento rok sa vyhráža, že sa urazí, ale vážne... hej, lenže ja som sedem rokov brokovnicu nemal v rukách...

   Večer plynie pomali. Prehrabávam sa v starých patrónoch. Päťjedničky, štyri a polky, čo náboj, to iný výrobca... dobrý guláš, niektoré mám ešte z detských čias, keď k nám chodievali taliani na drobnú. Celá zbierka, roky strážená. Zelené, oranžové, červené, modré... kavalkáda farieb. Majú takmer estetickú hodnotu, ale prišiel ich čas. Boh vie či sa vôbec budú dať vystreliť. Ešte štyri esgéčky... ako zlatá rezerva. To bude vojna! Husy traste sa! Koľko krát som už tie náboje takto chystal a vždy som ich všetky priniesol domov, lebo nebolo načo strielať...

   Ufňukané, nijaké počasie. Naráža do nás hmla, na predné sklo sa lepí akýsi neidentifikovatľný výlučok. Všade frká blato a stierače z toho  robia krém podobný... uff, až ma zatriaslo. Celé sa to prenáša na mňa. V podobnej nálade plynie cesta. Ktorý blázon by išiel tristo kilometrov kvôli jednej husy v takomto počasí? No, ktorý... no ktorý,?... no predsa ja! Dobrodružstvo, ajaj...

   Potom zrazu, nečakane, začne na mňa vplývať okolie. Po Székesfehérvár som to poznal. Samá nuda. Matné, chmúrne priemyselné zóny. Všetko šedé. Objekty, betón, monštrá. A potom ma začne zaujímať krajina, uberiem plyn a sledujem ju... Chcel by som to pochopiť, precítiť, lebo je to iné... iné ako u nás. Všetko! Ľudia, charakter domov, flóra... Takmer všetky obce začínajú predponou „sár“ /blato/. Musí to mať dôvod. Vážne vody tu museli stáť kedysi. Prechádzam cez Sárkeresztúr. Najprv si myslím že je to omyl. Ale nie! Pravdepodobne tu vyučujú najhorší vkus, aký som kedy videl. Takmer na každom pozemku, na terasách na plotoch sedia sadrové levy. Na stromoch umelé papagáje, v tráve samí trpaslík. A tie farby. Hrozné! Bláznivá lilavá, žltá-odtieň ušneho mazu, zelenkavá s ružovou spolu. To je nemožné ešte raz vymiešať. A všetko také špinavé, zaplátané, poflakované... Ako keby sa naraz minul všade talent.

    Tom ma čaká, nachystaný, vyfešákovaný. Pán poľovník.

-      Husí je veľa, tisíce – hovorí miesto pozdravu, a potom ticho dodá. – Na susedných rybníkoch, kam nesmieme. Vábničku más? – opýta sa nesmelo.

-      Mám! Doma.

-      Tak to už sme dvaja – začne sa smiať.

Keď vidí, že mne nieje do smiechu, pokračuje.

-      Neboj, niečo vymyslíme. Ale až zajtra. Dnes už nemáme čas. Bude skôr tma. Je zamračené. Poďme!

   Podľa mňa ideme neskoro. Obloha silno šedne. Pred nami osamelý strom, akási sirota. Kusok za ním silueta. Poľovník? Nie. Pastier. Zablúdili sme. Či sme dobre? On nevie, ale husí je tu dosť. Aha, ukazuje perie na zemi. Teraz ju niekedy strelili. Vpravo dubinový fliačik, tam chodte, tadiaľ tiahnú. Podliezame elektrického pastiera a vykračujeme k lesíku. Zrazu sa v diaľke ozve to charakteristické, ang –ang. A zvuky sa približujú. Sú stále bližšie. Nad dubinou preplachtí väčší kŕdeľ.

-      Pred nich! Pred nich! Utekaj! – povzbudzuje ma Tom.

A ja rozbehnem svoje stotridsať kilové telo a vôbec nerozmýšlam o tom či ho budem vedieť aj zastaviť. Nová banda sa blíži, a ďaľšia... Už som pri dubine, v krytí...

-      Pusti ich nad sebaaaa, za nich strielajjj – počujem ozvenu Tomovho hlasu.

Nepočúvam ho. Horúčka náhle stúpla. Už nepočujem nič, len ang-ang-aaangg.... Vidina prvej ulovenej husy, ako po rane stiahne pod seba svoje krídla a padá, ma úplne zaslepí. Mierim, na špičku klinu a bác, ešte raz, bác a nič... Kŕdle sa dotýkajú, jeden za druhým naletujú a ja nie a nie trafiť. Som naštvaný. Mali sme prísť skôr. Nachystať sa mentálne. Zvyknúť si na okolie. Nájsť najsprávnejšie miesto. Ďalšie a ďalšie kliny prichádzajú. Postupujem ďalej pred nich, cítim smer ťahu... Strielam, nabíjam... strielam nabíjam... Ako bombardéri v závese, tiahnu nadomnou, je ich plná obloha... ang, -ang, -ang!!!! Niekedy ešte aj prebiť stihnem a dokážem poslať ďalšiu duplu za nimi...  Bác-bác a zase nič!... Plachtia ďalej. Človek by myslel, že len tak budú padať. Po každom výstrele dve-tri.

   Je ticho. Tma.

Celé to netrvalo ani desať minút. Cítim, je koniec! Počkám ešte chvílu a vykročím za Tomom. – Ako slučí ťah. –zašomrem. Súhlasí. Niet viac zvukov. Som deprimovaný. – Prečo nespadla ani jedna? Miká ramenami. – Najskôr preto, lebo nahovno strielame! - dodá po chvíli. On vystrelil päť párov. Ja ešte viac. Mám takmer prázdne vrecká. Ani neviem kedy išli esgéčka. Aspoň ma nebolí srdce.

  Bavíme sa o zlyhaní. Podľa Toma boli tak na päťdesiet, možno šestdesiat. Mne sa zdali bližšie. Niektoré určite! - Áno, tie prvé, ktoré sme iba videli. – Máš pravdu! Mali sme prísť skôr. Netrápi ho to. Podľa neho tie prvé naozaj treba pustiť bez rany. V predu majú veľa peria... broky sa len tak odrážajú.... Povieme si aj to, že na jednu treba mieriť. Nie do davu. Áno, to všetko vieme, ale predsa... v tom zhone, v tej horúčke... Veď aj zajtra je deň.

   Intuícia ma opäť nesklamala. Tom tu iba tuší hranice. Prešli sme k susedom, dozvedáme sa na chate. Tam sme bojovali. Vojna na cudzom. Elektrický pastier je hranica. Pri tom osamelom strome, pri tej sirote sme mali...

   Chata sa mi páči. Tak som si ju predstavoval. Malá, útulná. Puritánna. Starý sedliacky dom to bol. V stenách stovky klince, vešiaky. Drevené lavice. Rokmi opotrebovaný krb, ale žhaví o dušu. Nábytok ešte z čias tvrdej totality. Všetko také ozajstné. Pijeme, jeme. Klobásu lámeme, kúšeme papriku. Navzájom sa ponúkame vínom, pálenkou. –Tu zmrzneme od smedu – hovorí Jožko, tunajší zverostrážca miesto pozdravu. Celý deň poľoval s talianmi. Caťsedem kohútov strelili šiesti. Je to masívny, húževnatý blondiak. Dobre sú na ňom utiahnuté šróby. Simpaťák. Cítim, že je dobrý človek. Rodinu má ďaleko. Na nich myslí. Nieje v kŕči, pristavý sa, naje sa s nami. Jeden Tatranský čaj neodmietne, ale iba za štampedlík. Ráno skoro vstáva. Pozná mieru. Závideniu hodné. Je to málovravný človek. Neopakuje slová. Povie podstatu. Neskloňuje. Kto chce, rozumie mu. O husiach sa ho pýtam. – Zdajú sa byť také lenivé, ale jedným švihom krídla plachtia dlhé metre. Štyri metre pred ňu –aspoň. Ja ich strielam štvorkami. Aj Tom hovorí o husiach. O tom aký je to inteligentný vták. Na jazere, kde nocujú ostáva cez deň vždy menší kŕdeľ. Stráže. Preto sa večer vracajúce skupiny nemusia zdržiavať dlhým krúžením a preskúmavaním terénu. Ďaľší deň zase ostanú iné. Dohodnú sa, zadelia si služby, aby vždy bol dozor. Úžasné... že také niečo existuje. A funguje.

   Ráno prší.

Tom spí, ako zabitý. Mňa už o šiestej mrle žerú. Potichu vyjdem z izby. Nech si pospí. Nič nás neženie. Uvarím si kávu. Potom ďaľšiu. Išiel by som sa prejsť, pokukať okolo chaty, ale v daždi sa mi nechce. Prehrabávam sa vo vrecku. Počítam náboje. Ostalo mi ich jedenásť. Styri pätjedničky a sedem štyriapoliek. Esgéčky sú všetky fuč.

   Viem, že ju strelím! Keď príde... A viem že dnes príde! Roky som si nebol taký istý v ničom...

   Prezliekam sa do sviatočného. Ideme na husy. Poľovačka je vždy sviatok, hovorieva môj otec, môj pedagóg, ktorý poľoval vždy v sviatočnom. Tom je dnes dôkladnejší, obozretnejší. Volá kamarátom, znalejším... kam by sme mali? Včerajšie miesto doporučujú. Jožko mu zavolá späť. – Povedz Julovi, keď chce streliť hus, radšej päť metrov pred ňu... radšej päť. Príkladné, ako sa stará. Ej, veď aj on to chce, aby som strelil.

   Cítim rovinu, pustu. Starý, mokrý, studený svet. Kam len oko dovidí, žltá vysušená tráva. A zrazu pochopím. Nie vody máme malé. Ale tu je táto nerušená príroda. Hektáre trávy okolo jazier, sem tam strom. U nás sú parcely malé, všade iná plodina, ľudia sa potulujú, hore-dole... Preto k nám nezlietnú...

   Stiahnem sa pod osamelý dub. Pod sirotu. Chrbtom sa opriem o jej kmeň. Len ucho stráži. Všade okolo nemota. Nehybná, pustá. Ani tráva sa nepohne. Čas úplne spomalie. – Lilik, lilik... ozýva sa osirelý zvuk husy bieločelej. Zoviera srdce. Podľa Toma, jej v týchto dňoch odstrelili partnera. Tú hladala. Len hlavu pohnem. Z kútiku oka ju sledujem. V diaľke, malilinkatá bodka... Ale letí rovno na mňa. Ešte dvadsať sekúnd. Nevydržím. Dvíham svoje telo, otáčam sa pre flintu. Toľko jej stačí! Vybáča. Odkláňa sa. Letí na Toma. Už je skoro nad ním. Prečo nestriela? Nevidí ju? Mám zakričať? Mne je to už aj tak jedno... Ale... veď,...lahodná obrátka, otáča sa späť. Letí opäť na mňa... Už kľačím na kolenách. V ruke zvieram brokovnicu. Nehladím, len nehybne počúvam stále sa približujúci zvuk. Ešte viac sa stiahnem, chcem byť neviditeľný. Každý sval, ako napnutá struna. Dvihnem hlavu. Nadomnou holé konáre. Teraz... teraz, vpláve medzi ne. Vyskočím z pod stromu a dvíham zbraň. Bože skoro. Kde má nohy? Bleskovo reaguje. Láme oblúk. Pridáva rychlosť. Dvíha predok. Cielim, prenasledujem ju mieridlami, potiahnem pred ňu... a ťahám spúšť. Ostro buchne zbraň. Bieločelú broky zlomia a vidím ako padá... Bác... čujem svoje srdce...

   Stal som sa dieťaťom. Pobehujem hore-dole. Najprv k husy, potom smerom k Tomovi. Kde mám tašku? Kde mám kabát?... Náhodný je pohľad. Nad vodárňou očernelo nebo. Husy! Ó bože. Dlhé, do seba zapadajúce, menšie a obrovské kliny. Ešte pol kilometra. Pričupím sa. Vzrušenie. Na toto som čakal roky-rokúce. Vrhnem sa späť pod strom. Kde mám flintu? Prebijem. V predstave ťahám čiaru... keby držali smer. Do ľava musím, k elektrickému pastierovi, tam do tej metrovej buriny pri drótoch. Poďme, poďme. Tlačím sa, ťahám sa, šaty sa mi trhajú, klobúk som už dávno stratil. Všade pach zakysnutej rašeliny, blato. Všetko ma bolí, ale nič necítim. Len sa tam chcem dostať. Pod nich. Takto horieť sa len zriedka dá. To sú preteky! Ležím na chrbáte a pätami sa odrážam. A zrazu sa začnú roztvárať masy predomnou. Na pravej strane sa premiestňujú do nových klinov a odkláňajú sa. Ale ľavá strana bude za sekundu... Dychčím ako kôň po Veľkej Pardubickej. Srdce mi ide vyskočiť. Už nieje kam ísť.

   Ležím. Na nebi je stále väčší hrmot. Vidím ako my vplachtia nad hlavu. Ang-angg! Anggg-ang-anggg! Sú tu! Ohluchnem! Celá obloha nadomnou, plná husí. Sú veľké. Stovky nôh a krídieľ. Nekonečné šušťanie. Nie do davu, len jednu, len jednu... ešte si pamätám... Päť metrov pred ňu... Durr! A v kline zostane prázdne miesto. Druhá ide už len zo zotrvačnosti. Samozrejme do davu. Hrozná trma-vrma. Stoja na mieste a trepotajú krídlami. Tie za nimi do nich narážajú. Chcú nabrať výšku, ale si zavadzajú. Vidieť im strach v očiach. Boj svalov. Zasekla sa mi nábojnica. Stará, talianska sviňa. Neviem ju vytiahnuť.

   Vzdávam to. Už nechcem strielať. Ang, ang, ang ešte aj vtedy znie, keď dvíham aj svoju druhú hus. Počkám kým sa zvečernie, kým sa na oblohe rozsvieti prvá hviezda.

Koho Pán Boh naozaj miluje, nechá si ho navždy dieťaťom – hovorievala mi mama. Cítim sa ako dieťa, nekonečne šťastný.