Po celodennej,ušľachtilej práci s lopatou a krompáčom som na večer iba tak,išiel prebehnúť Rinka-svojho daxla za ihrisko,k vodárni.U nás,v Kameničanoch.Ako si tak kráčame po jednej z viacerých,panelových ciest vedúcich cez náš \\"lužný\\" les,zrazu sa Rino zahľadel do húštiny a hneď tam aj vbehol.O chvíľu sa vrátil.Pomaly som kráčal ďalej,moc som si to nevšímal.Ale milý pes opäť len do kriakov skočil na tom istom mieste a hneď bol zasa nazad.Keď sa to zopakovalo aj tretí krát už mi to nedalo.Vrátil som sa a povzbudil Rinuška:\\"No ukáž mi čo máš\\".Šiel som tam aj ja.Pes sa stále obzeral či idem za ním a popri tom sa náhlil vpred.Myslel som že tam bude nejaký úhyn,pozriem sa aspoň...Zrazu však pred nami \\"zrachotila\\" húština a čosi veľké sa pohlo dozadu.Nevidel som čo.Rino zmizol za tým a pár krát zaštekal.Ale opäť sa len vrátil.Akoby zbieral odvahu.Že by diviak ?Teraz tu ?Ale veď nič nefučí,ani negrúli.Iba ticho,ticho a nervózny pes behajúci okolo mňa.Vrátil som sa na cestu.Pozrel som či neprešiel cez ňu diviak.Nenašiel som nič.Psa akoby niekto pokropil živou vodou.Vbehol zasa raz do húštiny a zrazu začal hrubo hlásiť.Povzbudzoval som ho ako sa dalo.Rino bol podľa hlasu čoraz smelší.Veľmi som bol zvedavý čo je to za zvera,čo iba konáre občas láme,ale ani nefučí,ani negrúli...A tak som sa pobral za hlasom psa.Iba tak v kraťasoch,v tričku,bez pušky samozrejme.Húština to bola nehorázna.K tomu roje komárov a inej hávede.Konečne vidím Rinka.Neustále do niečoho doráža,obieha,hlási.Ale nevidel som stále nič.Ľahol som si na brucho a snažil sa niečo zbadať pri zemi.Ale okrem štekajúceho Rina som stále nič nevidel.Iba občas som začul praskot.To musí byť jedine diviak.Aj keď nefučí.Zrazu začal robiť proti psovi výpady.Ten každú chvíľu vyletel ako struna ku mne a opäť bol nazad.Zo tri krát som psa počul aj zlostne zavrčať.To keď sa dostal moc blízko a diviak vypálil proti nemu.Ja som však stále,stále,stále....nevidel nič.Iba praskanie konárov občas ku mne doľahlo.Diviak pomaly menil polohu.Raz bol tu raz tam,ale stále sa točil v jednej okolici džungle.Za svet sa nedal Rinom odtiaľ vyhnať.Nabral som odvahu a ešte som sa pritlačil kúsok bližšie.Zavesil som sa na zlomenú vŕbu a čumel pred seba.Pes bol kúsok predo mnou a zasa dorážal do kriakov.10 metrov predo mnou sa odohrávala scéna ako na zimných spoločných.Pri tom toto bolo takmer pri Váhu,počul som decká kričať z ihriska,motorky celkom blízko vŕkať.Veľmi som bol zvedavý čo je to za diviaka,čo sa takmer do dediny odvážil a kľudne si tam zaľahol.Nazieral som spoza vŕby,načúkal a stále povzbudzoval psa.Zrazu si Rinko opäť dovolil viac,húština sa zatriasla.Pes vybehol ku mne.Za ním sa z kríčia vynorila obrovská,diviačia hlava.Jasne som videl svietiace kly po bokoch čeľustí.Na pár krokov predo mnou.Potom si vlastne poriadne pamätám už len ako som stál zasa na ceste.Ani neviem ako som z húštiny vybehol.Krv mi stekala po nohách,rukách.Dodriapaný,otrhaný...Komáre na mňa začali nalietavať ešte viac.Rino pribehol za mnou.To kanec využil a dal sa na ústup.Praskot v džungli prezrádzal smer.To už však mal Rinka opäť v pätách.Po 200 metroch ho znova zastavil a všetko sa opakovalo.Vyhecovaný psík dorážal v inej húštine do silného diviaka.Prišiel som tam po chvíli,ale do vnútra už som sa nepchal..-)))).Stačilo mi.Len pri hrubých topoľoch som sa držal ,keby náhodou...Začal som Rina odvolávať.Pískal som,volal som na neho.Ale kdeže ten.Keď ma počul že som tam ešte viac ožil.Točil sa s diviakom na jednom mieste.Blížila sa tma,bolo treba ísť domov.Zmenil som taktiku.Jednoducho som odišiel odtiaľ preč .To zabralo.Po 20 minútach sa Rinko už kotúľal za mnou po ceste.Vychválil som ho do neba a radšej uviazal na vodítko.V najbližšej kaluži sa psík zvalil do nej po krk.Nečudoval som sa.Počkal som až sa schladí.A tak som celý dotrhaný,krvavý,ale šťastný ako blcha,dorazil s Rinkom v tento večer domov.Bol to nádherný zážitok.Už len pre tento adrenalín sa oplatí venovať poľovnému psíkovi.

Tak Lovu a Lesu zdar ! Alpským jazvečíkovitým duričom zvlášť.