Pred dvoma týždňami som dostal poverenie, že si môžem ísť streliť svojho 1. srnčeka. Zavolal som nášho zverostrážcu, nakoľko mi pred tým hovoril, že má srnčekov zmapovaných. Prišli sme do revíru a ako sme išli okolo 1. poľa, tak sme zazreli krásny kus. Pomaličky sme sa k nemu približovali, keď sa pásol. Zakaždým, ako dal hlavu dole, sme sa nehlučne snažili priblížiť k nemu, na čo najmenšiu vzdialenosť. Keď sme prišli na takých dobrých 50 metrov, tak sme zistili, že to bol krásny chovný šesták, tak mi nezostalo nič iné, len si zanadávať, že som zase zabudol foťák. No čo už.. Ale keďže fotiť sme teda ani náhodou neprišli, pobrali sme sa k zanedbaným sadom, na konci nášho revíru, kam mali v tom čase vychádzať. Prišli sme k sadu a hneď sme zbadali asi na 200 metrov srnku, pásť sa na lúke pri sade. Vošli sme do sadu a pomaličky sme sa k nej priblížili, tak na 100 metrov, kde sme chceli zaujať stanovisko. Zobral som ďalekohľad a pozoroval som ju, ako sa pekne pasie. Keď zdvihla hlavu, tak sa mi tá srnka hneď zdala nejaká divná. Pýtam sa Ondríka, „nie je to srnec?“ A fakt. Bol to srnček prvoročák, parôžky mal ešte v lyku. Nakoľko mi Ondrík hovoril, že najkrajšie na love srnca, je čo najbližšie sa k nemu priblížiť, keď mal hlavu dole, vždy som spravil čo najtichšie pár krokov. Keď mal hlavu hore a ja som sa ani nepohol, z druhého radu v sade vychádzal, asi tak na 30 metrov odo mňa ďalší srnček ročák!!! Pozrel som ho cez kuker, mal malé vytlčené parôžky. Ondrík mi naznačuje, „toho!“ Ostal som bez pohybu stáť, srnček prešiel na lúku a ja som chcel zaujať čo najlepšie strelecké stanovisko. Keď som sa poobzeral po okolí, najlepšie by mohlo byť tak na 7 metrov odo mňa, pri stĺpiku ohrady sadu. Tam by som si mohol aj oprieť pušku. Spravil som asi 3 kroky a nespúšťal som oči z môjho srnčeka. Srdce mi bilo od vzrušenia, však to poznáte. Len aby sa mi nezačali ruky triasť. V tom srnček dal hore hlavu a pozerá rovno na mňa! Hneď mi napadlo, strhne sa a utečie preč! Ondrík mi šepká: „nehýb sa!“ Ja zmeravený stojím a čakám, čo bude. No a predstavte si! Srnček na miesto toho, aby zdrhal, začne štekať a približuje sa ku mne! Keď je na 20 metrov odisťujem, z ruky namierim na komoru a bum! V momente mi srnček mizne z obzoru. Vtedy sa mi začnú triasť ruky...

Ondrik ešte s ďalekohľadom na očiach hovorí: „Gratulujem! Chceš aj toho duhého?“

Druhý srnček sa z nezáujmom na pravo od nás nerušene pasie. „Toho necháme, možno ho stretneme na budúce.“ Povedal som mu trasúcim hlasom a spokojný a ešte stále plný adrenalínu som zaistil zbraň. Ondrík ku mne priskočil a už mi gratuloval. Prišli sme k srnčekovi, Ondrík odtrhol z najbižšieho stromčeka zálomok, dal posledný hryz, mne s gratuláciou zálomok a spravili sme aspoň s telefónom pár záberov. Bola to paráda. Kto nezažil, nepochopí...