Jeden pekný májový deň, sme s polovičkou rozoberali dilemu čo vymyslíme na večer. Ako sme sa tak hojdali na hojdacej lavičke, spomenul som si ako mi pred nedávnom povedala, že „ chcela by som vidieť diviaka naživo“, tak som jej navrhol, čo keby sme večer šli na posed, snáď bude šťastie a nejaký čierny rytier sa ukáže. Poinformoval som sa u hospodára, aký je pohyb, ktoré vnadisko je navštevované, jeho odpoveď ma vôbec nepotešila, „ diviaky chodia len sporadicky, a že potrebuje jedného lanštiaka a už mesiac sa nikomu nedarí nič uloviť“ ale aj napriek tomu sme sa rozhodli, že to skúsime. Ale kam pôjdeme, po dlhších úvahách sme sa rozhodli pre miesto z názvom Dolinky.
Večer okolo ôsmej, sme zbalili všetko potrebné, sadli do nivy. Po príchode na posed, čo trvalo asi 15 minút som polovičku usadil vedľa seba, pripravil zbraň, a začal vybaľovať ruksak. Po poznámke od polovičky „ však sa už toľko nešudri a sadni“ som ju poslúchol. Ani som nestihol nič povedať, keď zrazu v lese v ľavo pred nami som začul veľký rachot, vravím jej „ sranda už idú diviaky“ na čo som sa dočkal monológu „ jasné, lebo si ty sadol na posed a hneď idú diviaky keď už mesiac ich nikto nevidel“  pousmial som sa a hovorim „ veď nepočuješ, už idú, dávaj pozor“ voľky nevoľky poslúchla a spolu sme počúvali. To sme boli na posede asi 5-10 minút. Rachot stíchol, ale nedal som sa oklamať a čakali ďalej čo sa bude diať, po chvíli som začul s potoka jemné klepnutie kameňov a nevydržal som z poznámkou „ už sú v potoku, o chvíľu uvidíš ako vyjdú“ a polovička mi hovorí „ aha srnka“ kde pýtam sa tu pri posede naľavo, pozrel som sa a vidím svetlý zadok, stal bez pohybu v topinambure z minulého roka, zrazu sa pohol za ním ďalší a ďalší, vravím“ diviaky už sú tu“. Pomýlila nás letná srsť a nápadne biele zadky. Trvalo to asi minutú pokiaľ sa z topinamburu vystrčila prvá hlava lanštiaka, zastal a istil. Zrazu vyrazili na vnadisko, boli štyri. Po usporiadaní miest, ktorý kde bude žirovať, sa začala hostina, chvíľu sme ich nechali a načúvali ako mliaskajú, chrochtajú. Proste užívali si to. Vzal som pušku, odistil a vyberal ktorého ulovím, keďže to boli lanštiaky chcel som uloviť toho najmenšieho, ale ten nie a nie postáť a natočiť sa na široko. Z ničoho nič, sa pri nich zjavilo 5 malých pásikovaných prasiatok, a uvedomil som si a jaj, je tam aj bachyňa, ale ktorá to je . No zaujímavé bolo, že všetky lanštiaky tie prasiatka odháňali. Vravím si , veď to budú zrejme len pridružené, a zrejme už matku niekto ulovil, čo sa aj potvrdilo, prasiatka po chvíli keď sa im nepodarilo dostať k vnadisku, odišli, a ja som si už bol istý , že všetky sú to lovné kusy. Tak som začal puškohľadom vyberať, ktorý sa lepšie natočí, trvalo to dlho, nevedel som zamieriť, keď od polovičky zaznela veta, veď už strieľaj, lebo újdu, no nedalo sa, asi po 15 minútach keď sa mi nedarilo dostať do kríža toho ktorého som si vybral, som začal prezerať všetky, keď vidím že ten ktorý stoji perfektne na široko, ma strapec, kríž som ustálil za lopatkou a potiahol spúšť. Po rane ostal v ohni, „ paráda“ vydýchol som si. Začali sme to s polovičkou rozoberať, či je spokojná s takým zážitkom, „ áno som, bolo to paráda, nádhera, splnené prianie“ a tiež sa zasmiala, že aj cez matrace „sedel som na dvoch“ cítila na doske ako mi bije srdce .
Po vzdaní pocty ulovenej zveri, sme diviaka naložili do auta a šli domov, kde nás už čakali, lebo začuli výstrel. Typovali, že sme ulovili nejakého srnčeka.
Keď sme tak potom preberali celý večer, zamýšľali sme sa nad tými prasiatkami ktoré stratili matku, keďže bol máj niekto ju určite ulovil v domnení že ide o kančeka, lebo prasiatka v tráve nebolo vidieť. Prasiatka sme potom ešte vídavali počas 3 mesiacov, ale postupne z nich po jednom ubúdalo až nakoniec jeden večer už neprišlo žiadne, smutné.