Písal sa rok 2006, keď v auguste prišiel za mnou otec a vraví „ Tak mladý, na ruju príde jeden dôležitý hosť tak som zvedavý aký mu spravíš doprovod“ . Tak to bude zase zhon pomyslel som si, ale prijal som výzvu, lebo nedalo mi odmietnuť a neskúsiť šťastie. Snáď niektorý kráľ karpatských lesov bude neopatrný.
Nadišiel september, jelene sa pomaly začali ozývať a z blížiacim sa termínom príchodu hosťa, sa zintenzívňovali aj moje vychádzky do revíru. Avšak počasie veľmi neprialo a jelene stíchli. Videl som niekoľko celkom slušných jeleňov, ale všetko to boli mladé nádejne kusy. Niekedy v strede mesiaca, mi však kočiši, ktorý robili prebierky v jednej doline, povedali, že videli tam veľkého jeleňa aj s jelenicou a že tam a tam má zrejme ležovisko. Ale aj tak tieto informácie boli strohé, nakoľko to boli laici. Vybral som sa tam jedno ráno preveriť situáciu, ako to s tým jeleňom je. Nevidel som nič, nepočul som tiež žiadneho jeleňa, ale o prítomnosti veľkého jeleňa svedčili stopy, ktoré som objavil. Zistil som, že chodí k solisku, ktoré som zriadil rok pred tým pri veľkom kalužišti pod hrebeňom. Viac som v tejto lokalite nebol, jednak som nechcel vyrušovať a aj času bolo pomenej.
Okolo 24.septembra dorazil hosť, bol to starší pán, ktorý poľoval už asi 20 rokov ale nemal uloveného kapitálneho jeleňa. Večernú vychádzku sme absolvovali v úplné inej časti revíru ako som pôvodne vytypoval, vzhľadom na to, že nám to už vysoký čas nedovoľoval. Ráno sme však už sedeli na pni pod rúbaniskom v lokalite kde by mal byť ten veľký jeleň o ktorom mi vraveli kočiši. Asi okolo 7 hodiny nás z podriemkavania vyrušilo jemné puknutie niekde za naším chrbtom, pomaly sa otočím a vidím ako laň isti, mali sme smolu, bola vo vetre. Po dvoch skokoch sa stratila, ale videl som, že bol tam ešte jeden kus za ňou, len som nevidel čo. Takže ranná vychádzka skončila neúspechom, čo však bolo divné, že sme nepočuli ani jedného jeleňa. Večer sme znova sedeli na rovnakom mieste ale tento krát, sme nič nevideli a taktiež nepočuli. Rozhodol som sa že to ráno skúsime znova na tom istom mieste, nedalo mi, že sme tam nič nevideli. Na mieste sme boli už o 4 hodine. Opakoval sa však scenár z predošlých vychádzok. Hosť okolo pol siedmej stratil trpezlivosť a povedal mi, aby sme zmenili lokalitu, že tu nič nie je, ale nedal som sa zlomiť a povedal, že musíme vydržať, že ten jeleň tu niekde je. Asi po 20 minútach sa po pravej strane vo vzdialenosti 10 m zjavil jeleň, asi 5 ročný obojstranne korunový, jeleň nás obišiel prešiel cez potok a vybral sa na hrebeň smerom od nás. Keď bol niekde na hrebeni, zaručal a z ničoho nič, sa mu ohlásil kráľ, to bol hlas, hneď bolo jasné, že je to starý jeleň. Neváhal som a začal som vábiť, jeleň sa mi ozýval, a začali sme si kontrovať po asi 45 minútach som ho zrazu zbadal v proti svahu a pred ním ešte jelenicu, parohy na chrbte a krásne reval. Vyzval som hosťa nech sa prípravy a keď je to lovný jeleň, že mu dám pokyn k streľbe. Jeleň aj s laňou vošli do potoka kde sme ho nevideli a tiež stíchol. Čakali sme čo sa bude diať, to sme už mali nachystané zbrane oporu nám robili statné buky, po chvíli vyšla s potoka laň, a prešla krížom cez rúbanisko a jeleňa nikde, tak som vzal ručadlo a zavábil, jeleňa akoby vystrelilo a vyrútil sa z rykotom na rúbaň, v rýchlosti som ho prečítal a dal pokyn k streľbe. Po rane jeleň zastal a otočil sa o 180° zvesil hlavu a ostal stať, to už som mal kríž na komore a čakal čo sa bude diať, hosť po rane bol tak rozrušený, že nebol schopný ani prebiť, len povedal, istite ma, ja nemôžem, videl som, že jeleň ma červenú škvrnu zhruba v polovičke tela, čiže mal ranu pečeňovú. Asi po pol minúte, sa jeleň pozviechal a tryskom vyrazil po rúbanisku, kde som ho sledoval krížom puškohľadu, a v správnej chvíli stlačil spúšť, jeleň padol v behu ako podťatý. To čo nasledovalo potom, sa ťažko opisuje, hosť oprel pušku, hodil klobúk na zem a zakričal ďakujeeem ..... , cely sa chvel a aj keď bol nefajčiar vypýtal si cigaretu. Po chvíli sme došli k jeleňovi po odovzdaní zálomkov, si hosť sadol k nemu hladkal ho, plakal.
Nikdy pred tým ani potom som sa s takýmto prístup od hosti nestretol, Jeleňa sme vyvrhli a keďže k autu bolo treba šľapať asi 2 hodiny, vzali sme zo sebou aj trofej, ktorú sa rozhodol hosť niesť sám. Na chate sme jeleňa obodovali na 195 b. CIC a hosť povedal, že je to jeho najkrajší poľovnícky zážitok a taktiež životná trofej, dodnes keď sa stretneme, spomína, že od vtedy nič také nezažil.