Celý deň bol Jozef akýsi nevrlý, nevedel sa dočkať konca pracovnej doby. Večer chcel ísť na postriežku, povolenka na dospelého diviaka ho nenechávala dobre spávať. Jozef mal zálusk na veľkého kanca ktorý už prekabátil nejedného poľovníka. Zdržiaval sa v húštinách, ktoré boli v niektorých miestach tak husté, že cez ne neprešiel ani pes a vychádzal z nich len v noci. Jozef mal v tých miestach postavenú zateplenú kazateľňu v ktorej sa dalo aj prespať ak by chcel ráno pokračovať v postriežke. V ten večer mal byť spln, ideálny čas na postriežku. Teplota sa pohybovala pod bodom mrazu a na lúke pred kazateľňou sa belel sneh. Nič krajšie si nevedel predstaviť. Po príchode domov sa len rýchlo prezliekol, vzal už od včerajšieho dňa nachystané veci a aj nedočkavého jagdteriéra, ktorý keď ho videl takto ustrojeného s guľovnicou na pleci hneď vedel že sa ide do revíru. Po príchode ku kazateľni si všimol, že lúka je akási rozrytá, to svedčilo o prítomnosti diviakov. Chrutie bolo v plnom prúde, takže ak tu bola črieda, mohol tu s ňou byť aj nejaký dospelý kanec. Rýchlo vyniesol veci a psa do kazateľne, ešte raz skontroloval okná či nevŕzgajú a potom sa pokojne usadil a čakal. Pomaly sa stmievalo a nič nenasvedčovalo žeby bol v tejto rozprávkovo zasneženej krajine nejaký život. Po nejakej dobe vyšiel aj mesiac a krásne osvetľoval lúku pred kazateľňou. Dlho sa nič nedialo, jagdterier už chrápal na posteli ktorú tam mal a na Jozefa už tiež prichádzali driemoty. Vybral z ruksaku slaninu a chlieb a začal si ukrajovať aby nezaspal, nechcel prepásnuť ani minútu tejto krásnej noci. Z lesa na lúku vyšli 4 srny a snažili sa vyhrabať si spod snehu niečo pod zub. Dlho sa však nezdržali lebo po chvíli odskočili. Niečo ich muselo vyrušiť. Otvoril potichu okno a začal načúvať. Všade vládlo ticho, no v tom sa z húštin ozvalo prasknutie a hneď na to aj kvíknutie. „Diviaky!“, povedal si v duchu a srdce sa mu rozbúchalo. Zatvoril okno a o chvíľu na to sa z húštin vyvalila črieda diviakov vedená veľkou sivou diviačicou. Začal počítať a zastavil sa na čísle 17, bola to na ich pomery veľká črieda. Prasatá, lanštiaky len si vybrať, ale on čakal, dúfal že sa ukáže aj ON. Dlho sa nič nedialo, každú chvíľu prečesával ďalekohľadom okraj húštin no nevidel nič čo by pripomínalo veľkého kanca. Pomaly sa už aj rozhodoval či neuloví nejakého z lanštiakov, keď sa na druhej strane pod lesom objavil tieň, ktorý tam predtým nebol. Vzal do rúk ďalekohľad a zistil že je to veľký diviak. Stál tam a vetril. Jozef pomaly otvoril znova okno a vzal do rúk pušku ktorú mal opretú o stenu kazateľne vedľa okna. Skúšal zamieriť no v puškohľade nevidel nič, musel vyčkať kým kanec vystúpi z tieňa stromov na mesiacom osvetlenú lúku. Stalo sa no diviak nestál práve najlepšie. Jozef pomaly odistil, natiahol napináčik a vyčkával kedy sa diviak otočí bokom. Diviak nabral smer k diviačici ktorá ryla trocha ďalej od čriedy. Vtedy ukázal svoj pravý bok, Jozef nečakal ustálil kríž za lopatkou a potiahol spúšť. Ozval sa výstrel a z hlavne vyšľahol plameň ktorý ho na chvíľu oslepil. Keď sa rozhliadol po lúke tak nič nenasvedčovalo tomu, žeby tam pred chvíľou bola črieda diviakov. Výstrel prebudil zo spánku aj jagdteriera ktorý nechápavo hľadel z postele na svojho pána. Jozef prebil zbraň a na zem vypadla vystrelená nábojnica. Vstal, zavrel okno a rozsvietil lampáš ktorý bol doteraz na malom stolíku. Vybral z vrecka krabičku cigariet a až keď si chcel vybrať cigaretu zistil ako sa mu klepú ruky, veď doteraz ešte nikdy nemal príležitosť vystreliť na dospelého kanca. Dofajčil cigaretu, vzal baterku a zbraň a šiel na nástrel. Ten našiel pomerne rýchlo podľa veľkých stôp a výrazných záporov v snehu, no farba na nástrele nebola. Zmocnila sa ho neistota. „Zasiahol som ho, nezasiahol?“, pýtal sa sám seba. „Strieľal som v kľude, s oporou na pomaly sa pohybujúci cieľ, mám dobre nastrelenú pušku ktorej verím. Diviak musí mať guľku v tele aj keď nefarbí“, ukľudňoval sám seba. Rozhodol sa že diviaka dohľadá hneď. Vybral sa smerom po stope, keď si uvedomil že Bleska nechal v kazateľni. Vrátil sa po neho a dal ho na nástrel ten mu po pár metroch ukázal farbu. „Tak predsa som ho zasiahol“, srdce mu poskočilo radosťou. Pomaly šli po stope, vpredu Blesk a za ním Jozef. Farba sa ukazovala stále častejšie a pes už bol čím ďalej tým nervóznejší. Jozef ho pustil z remeňa. Blesk zmizol v tme a Jozef šiel pomaly po stope osvetľujúc terén pred sebou. Po minúte sa ozvalo hlásenie, podľa hlasu Jozef usúdil že diviak ešte žije. Pridal do kroku, čím bol bližšie tým zreteľnejšie počul Bleskove zúrivé hlásenie ktoré sa miešalo so sekaním diviačích klov a zlostným grúlením. Spomalil a začal si viac všímať veci okolo seba. Už bol celkom blízko, osvetlil terén pred sebou a uvidel ako diviak sedí pod veľkým dubom a zaháňa sa za Bleskom ktorý do neho zúrivo dorážal. Myslel si že diviak už nevládze vstať tak sa vybral o pár metrov bližšie aby mohol diviaka dostreliť. No keď okríkol psa aby ho odvolal, diviak vyštartoval proti nemu. Výstrel zaznel v poslednej chvíli a diviak sa zviezol k jeho nohám. Už sa ani nepohol. Jozef urobil krok vzad a snažil sa vybrať si cigaretu, nedarilo sa mu to. Až po chvíli keď si ju konečne pripálil si vydýchol a premietal si v hlave čo sa stalo. Potom si prezeral diviaka prvou ranou ho zasiahol na komoru, dostal to na pľúca a guľka ostala na druhej strane pod kožou. Priestrel nebol, preto hneď nefarbil. A druhú ranu dostal presne do čela. Dal diviakovi posledný hryz a sebe za klobúk zálomok. Diviaka s námahou obrátil a vyvrhol. Vyvrhnutému mu do 200 kg chýbalo len pár kilogramov a jeho zbrane boli na výstave ohodnotené zlatou medailou...