Budík nemilosrdne zavrčal a kým som ho stihol utíšiť zobudil celú rodinu. Bolo pol štvrtej. Mám hodinu času pomyslel som si a potichu som zišiel do kuchyne, aby som zapol rýchlovarnú kanvicu. Rozmýšľal som či si dať kávu, alebo čaj, keď sa mi za chrbtom ozvala dcéra.
- Oco, uvaríš mi čaj?
- Šľak ma z teba trafí... čo tu robíš tak skoro ráno?
Pomohla mi však v rozhodovaní, dám si čaj. Kontrola počasia hovorí, že v noci spŕchlo čo je dobrý predpoklad aby som videl zver. Srnec, ktorého som si vyhliadol a tak veľa krát so mnou už tento rok vybabral sa zdržuje v lokalite, kde sa ťažko piršuje bez hluku. Je to asi troj-štvorročný vidlák s krátkymi kmeňmi bez perlenia, zrelý na guľu. Do ruje by už nemal zasiahnuť. Snáď to dnes vyjde! Voda zovrela, preto zvyšujem obrátky, na nešťastie, lebo dóza s čajom sa mi šmykne z ruky a ...
- Nič nehovor, keby si použil sáčkový sa ti to nestane. – počujem
dcéru a vidím jej na očiach, že čaká na môj výbuch.
- Keby si nechcela čaj, ...
- Rozsypal by si kávu. – odfrkne.
Nezdržím sa smiechu a to je povel pre ňu, aby sa schuti zasmiala so mnou. Blížiace sa kroky po schodoch nám prezrádzajú, že aj tretí člen našej rodiny opustil pelech.
- Decká spravte mi kávu. – počujem ženin hlas.
- Ešte je tu šanca rozsypať aj tú kávu. – šepnem po tichu dcére, ktorá
vybuchne do druhej vlny smiechu. Žena nechápe našu dobrú náladu, až keď beriem lopatku a metličku pochopí čo sa vlastne stalo a stroho sa púšťa do komentovania.
- Zadarilo sa ! Keby si ...
- Nič nehovor! Nezobral som sáčkový, lebo som chcel sypaný.
- Ale prečo na zem sypaný?
- Chceš hlboko vyčerpajúcu odpoveď?
- Buď taký láskavý.
- Lebo! A okrem toho čo sa mi tu motáte o pol štvrtej nadránom v kuchyni?
Odpovede som sa nedočkal. Zmizli ako dúha vo svojich pelechoch. Ostal som sám s dvomi čajmi, jednou kávou, metličkou a lopatkou a v prvom momente som nevedel či sa mi to celé nesnívalo, ale čierne bodky na bielej dlažbe prezrádzali, že ju neosrali muchy. Pohľad na hodiny prezrádzal štvrťhodinový posun od brutálneho zvuku budíka. Kým sa oblečiem a vychystám vychladnú mi nápoje. Rozhodnem sa pre kávu. Ešte jazvečíčku a môžeme vyraziť. Cesta ubieha rýchlo. Trinásťročná Niva spoľahlivo ukrajuje kilometre. O pol piatej sa zapisujem do knihy návštev revíru a chvíľu nato odstavujem tátoša pri skládke dreva. Do lesa sa práve začína prebíjať denné svetlo, kým na poliach už musí byť pekne vidieť. Jazvečíčka znalá terénu vykročí smelo po lesnej ceste, ale po krátkom pisknutí sa poslušne zaradí za päty a začne sa ďalšie dejstvo drámy, ktorá trvá už mesiac. Srnec, ktorého hľadáme je nenormálne ostražitý, naviac má starú srnu, ktorá tiež reaguje veľmi ostražito na každý pohyb a zvuk. Zdržujú sa na pomerne nie veľkom, ale ani nie moc prehľadnom kúsku lesa, asi päťsto krát päťsto metrov, ktorú voláme Záhrada, je ohraničená lesnými cestami a stredom vedú dva chodníky, ktoré sú však husto zapadané lístím a preto sa po nich ťažko pohybuje potichu. Nespočetne veľa krát nás to lístie už tohto roku prezradilo, aj keď sme prešľapovali z nohy na nohu. Po každé zbadáme už len pohyb a potom z dostatočnej vzdialenosti môžeme pozorovať párik srnčej zvery a vymýšľať nové a nové fígle, ako im prejsť cez rozum. Prehrávame najmenej desať nula, ale vieme, že keď sa nám podarí dať čestný úspech, bude to gól víťazný. Dnes máme výnimočnú možnosť. Lístie je po nočnom daždi premočené, kráča sa skutočne dobre, bez hluku. Viditeľnosť je stále lepšia, ale aj keď viacej kukrujem ako kráčam nič nevidím. Keď opäť vyšliapnem Jazvečíčka ma nečakane predbehne a doslovne ma zabrzdí v ďalšej chôdzi. Uprene pozerá doľava, snaží sa postaviť na zadné nôžky, aby lepšie mohla hltať pachy. Oči si idem vyočiť v smere záujmu psa, ale nevidím len stromy a trávu. Už už sa vzdávam a púšťam ďalekohľad z očí, keď sa mi zazdá, že sa pohol strom, vlastne časť jeho kmeňa. Opäť rýchlo štelujem oči v smere pohybu a s úžasom klesám do podrepu k svojmu psovi. Hladkám ju za ušami a som jej vďačný, že ma nepustila s tohto miesta ďalej. Ďakujem bohu, že jej dal tak výnimočný čuch, stotisíckrát lepší, ako moje unavené oči. Asi stodvadsať metrov pred nami leží srnec, akého som nikdy predtým a nikdy potom vo voľnej prírode nevidel. Tíško som závidel kamarátom poľovníkom, ktorý mali to šťastie a Diana im dopriala uloviť parochniara a teraz na dosah leží predo mnou tento zázrak prírody. Je to srnec za ktorým by som sa plazil v zarosenej tráve kilometre, keby som ho niekedy predtým niekde zbadal. Unášam sa tou nádherou, už som úplne zabudol na vidláka , ktorého som sem dnes prišiel hľadať. V duchu už premiestňujem trofeje na stene mojej poľovníckej izby, hľadám najvhodnejšie miesto pre trofej srnca, ktorý si vylihuje predo mnou a ležérnymi pohybmi odháňa komáre. Telo mu kryje strom, ale vidím mu hlavu, a na nej tú nádheru. Nie je moc vysoká, ale je to parochňa, asi dva centimetre pod ušami. Z eufórie ma preberá jazvečíčka, ktorá mi začne olizovať dlaň. Ja by som mal olizovať teba pomyslím si. Uprene mi hladí do očí, je vďačná, že môže byť so mnou a ja som rád, že ani minútu som nezaváhal, keď som sa rozhodoval či ju vziať so sebou. Pri tomto dialógu očí na sekundu zabudnem na srnca zvaný životný, ale ten si v kľude vylihuje. Letmý pohľad na hodinky prezrádza, že bude pol šiestej. Čo urobiť? V leže naňho strieľať určite nebudem. Musím počkať kým vstane. Zatiaľ si nájdem východiskovú polohu na najlepšiu možnú ranu. Pomaly sa priplazím k najbližšiemu stromu, aby som čo najistejšie mohol zacieliť na nie každodenného srnca, keď sa postaví. Malá Wendy „Little Wendy“ dlhosrstý trpasličí jazvečík ma bez hluku prenasleduje. Potichučky si vylihujeme v premočenej tráve a myšlienky sa mi nechtiac vracajú o dva roky späť, keď sa moja jazvečíčka narodila. Jej mama bola tiež Vendy. Exteriérovo bola krajšia, avšak po pracovnej stránke ju jej dcéra vysoko prevyšuje. Žiaľ, druhý pôrod bol pre ňu tragický. Dvadsaťštyri hodín po pôrode sme zistili, že okrem piatich šteniatok, ktoré porodila bez problémov, v nej ostali ešte ďalšie dve. Cisárskym rezom boli vyoperované, avšak sučka sa už neprebrala z narkózy. Začal sa urputný boj o záchranu šteniat. Prvých desať dní bolo hrozných. Každé tri hodiny kŕmenie s dudlom, potom olizovanie „pipíkov“, cvičenie s nôžkami, aby cyklus vyprázdňovania prebehol tak ako má, to všetko sme absolvovali. Učili sme sa za jazdy, ani minútu sme nepochybovali o tom, že to nedokážeme. A veru sme to aj dokázali. Všetkých päť sme vychovali. Malá Wendy mi prirástla tak k srdcu, že so mnou trávi dvadsaťštyri hodín denne. Je to moja siamská dvojička. Spí so mnou v posteli, chodíme spolu do roboty, pozeráme televízor. Cigarety si nemôžem ísť kúpiť, aby nešla so mnou. A teraz spolu čakáme, aby sa nám postavil srnec s výnimočným parožím, aby sme ho mohli uloviť a potom každému rozprávať ako sa to stalo. Mám pocit, ako keby uplynulo pol dňa, pritom sa nám čas sotva posunul. Nie je ešte ani šesť hodín. Začínam cítiť pod sebou vlhkosť. Celý som mokrý. Nočný dážď zanechal svoju stopu na tráve. Chce sa mi čúrať, ale poležiačky to nedokážem, a keby aj, kto by vtom potom ležal. Mrle ma žerú. Moja nervozita ako keby prechádzala aj na moju suku. Cez ďalekohľad pozorujem objekt môjho záujmu, ale ten nejaví známky, že by mal záujem v blízkej budúcnosti opustiť svoje miestečko. Alebo predsa? Vstal. Potichu mením ďalekohľad za guľovnicu. V puškohľade vidím srnčeka, ale iba hlavu a časť krku. Telo zakrýva mohutný kmeň buka. Srnec stojí nehybne a pozerá do prava. Pohni sa už konečne. Odokry komoru. Povzbudzujem ho v duchu a vtom ako blesk z jasného neba počujem z prava bö, bö, böö ... . Parochniar štartuje a po šiestich skokoch sa mi stráca medzi stromami. Inštinktívne stiahnem flintu v smere zvukov a keď sa špička v puškohľade ustáli na komore potiahnem spúšť. Ťažká guľa vidláka zlomí. Padá, ako ulomený konár do vysokej trávy. Kým si uvedomím čo sa vlastne stalo jazvečíčka už radostne hlási zhasnutého srnca. Pomaly vstávam, zapaľujem si cigaretu a vykročím k zhasnutej zvery. Takmer mesačný boj skončil, ale akosi sa neteším. Suka v momente vycíti moju náladu a nechápe. Očičká jej prezrádzajú, výčitky svedomia. Až jej pohľad ma preberá z melanchólie.
- Ty si neurobila chybu. – prihováram sa jej a pohladím ju.
Ale ani ja. A kto potom? Nikto. Diana, bohyňa naša, to chcela inak.