Bolo dusné letné popoludnie, keď som sa rozhodol navštíviť revír, plný očakávania z nových zážitkov. Tmavé a ťažké oblaky nad dolinou neveštili nič dobré. Začalo pršať. Chvíľu som zamyslene hľadel cez okno auta a pozoroval pohyb búrkových oblakov na oblohe. Má význam čakať? Alebo sa vrátiť 30km nazad domov?
Netrvalo dlho a už som kráčal, so slnkom v tvári, chodníkom ponad jarok do kopca . Rozmary letnej búrky ale nenechali na seba dlho čakať. Oblaky sa nečakane otočili a búrka sa vrátila v raz tak silnej intenzite. Nebolo mi všetko jedno na holom kopci, blesky jeden za druhým a stále bližšie. Rozbehol som sa smerom do jarku, kde bol aký taký porast, v snahe aspoň trochu sa ukryť. Učupil som sa pod krík starého drieňa a hliníkový statív fotoaparátu som nechal pre istotu niekoľko metrov obďaleč. V duchu som šomral, prečo som sa vôbec dal na výstup. Trvalo dobrú polhodinu, kým výdatný lejak prestal. Premoknutý do nitky som nasadil fotoaparát na statív a vyšiel som ešte pár metrov vyššie, aby som mal lepší výhľad.
Poskočilo mi srdiečko a hneď som zabudol na nepríjemný dážď, keď som na konci jarku zbadal niekoľko kusov jelenej zveri. Mal by som sa pokúsiť dostať bližšie, povedal som si. V tom okamihu sa z poza kríka pridal k jeleniciam aj mladý nádejný jeleň s parožím v lyku a bolo rozhodnuté. Okamžite som vyrazil vpred. Po niekoľkých metroch, rozkladám statív a urobím niekoľko záberov. Ešte je to priďaleko, vravím si a chcem sa pohnúť ďalej, keď zazriem v tráve tieň. Prasiatko! A ešte jedno! Rýchlo natáčam fotoaparát a diaľkovou spúšťou robím sériu záberov. Prasiatka si nič nevšímajú, chodia v tráve 5-6 metrov okolo mňa a neustále niečo zbierajú zo zeme. Sú hladné. Tráva je však privysoká, z fotiek nebude nič, sotva sa dá pozorovať chrbát. V tom ma zamrazí, kde sú prasiatka, tam by mala byť aj diviačica! Tá by mala byť vyššia, fotka by sa mohla vydariť.
Chvíľu načúvam, či ju nepočuť. Bolo ticho, iba malé diviačiky mľaskajú a mne došlo, čo to vlastne zbierajú. Na okraji kríkov stála stará divá čerešňa, ktorej prezreté plody popadané v tráve, našim malým tak chutili. Okamžite som zabudol na jeleňa v diaľke a v presvedčení, že na čerešne príde aj diviačica, som začal hľadať výhodnú pozíciu na zhotovenie dobrého záberu. Už ju počujem, kľudne krochká a stále sa blíži. Adrenalín mi stúpa, srdce mi bije ako keď som mal uloviť prvého jeleňa. To snáď nie! Kontrolka batérie vo fotoaparáte sa varovne rozbliká a na výmenu už nie je čas. Modlím sa, aby vydržala aspoň jedno stlačenie spúšte. Prichádzajú ďalšie prasiatka a podľa zvukov z hustých kríkov nebude mama iba jedna.
Všetko vrcholí, cítim, že je odo mňa len pár krokov a na okraji kríkov čakám, kadiaľ vyjde na voľné priestranstvo pod čerešňou. Už ju vidím! Nestíham však urobiť ani jeden záber. Vystrčila hlavu len pár metrov od statívu a okamžite zbadala, že niečo nie je v poriadku. Hlasito sfučala, uskočila smerom odo mňa a po pár skokoch, ako keby zatiahla ručnú, sa otočila na obranu svojich mláďat voči podozrivému objektu. Na ten jej pohľad a zježenú, dažďom premočenú srsť, nikdy nezabudnem. Našťastie som zaznamenal ten okamih mojim fotoaparátom. Trvalo to len pár sekúnd. Na výstražné fučanie mamičky sa malé prasiatka rýchlo upratali do kríkov a tráva pod čerešňou ostala bez pohybu.
Cestou z kopca ma hrial príjemný pocit. Bolo to stretnutie s divo žijúcou zverou, ktoré väčšinou prichádza vtedy, keď ho človek vôbec neočakáva. Oplatilo sa zmoknúť...