Bol pekný teplý 30. september 2009, keď sme sa so Števom vybrali na večernú postriežku do lokality, ktorú voláme škôlka. Sadli sme si spolu na trojnožky a čakali. Za chrbtom nám tiekol potok, za ktorým bol veľký lán kukurice a odtiaľ sme čakali príchod diviačej zveri. Sem-tam sme prehodili potichu zopár slov a sledovali pole, ktoré bolo čerstvo zasiate. Približne o 19.15 hod. začala v kukurici brechať srnčia. Keďže vietor sme mali dobrý, vedeli sme, že ju čosi vystrašilo. Za malú chvíľu sme počuli niečo vojsť do potoka a keď vyšlo, tak sa otriaslo. To sme už vedeli,že je to diviačia zver. Zobrali sme ďalekohľady a pozerali sa tým smerom, kde na pole vyšiel veľký diviak a začal ho prerývať. Dlho som neváhal, sadol som si na zem, lakťom sa oprel o rozloženú trojnožku a na diviaka, ktorý bol na vzdialenosť cca 120 m a stál krásne bokom, som zamieril. Kríž puškohľadu som umiestnil za lopatku a potiahol spúšť. Večerom sa rozľahol výstrel, po ktorom bolo počuť jasný náraz strely do diviaka. Výstrel ma na chvíľu oslepil, takže prvotné značenie som nevidel. Videl som len, ako trieli späť do kukurice, kde ho ešte chvíľu bolo počuť. Na nástrele bola farba a aj akokeby kus pľúc, čo ma trošku zarazilo. Zopár metrov po nástrele, keď prechádzal cez potok, bolo na jeho okrajoch už farby dosť. Skonštatovali sme, že rozumnejšie bude ísť domov pre psíka, aj keď som si bol istý dobrou ranou. Zobrali sme švagra a vrátili sme sa o hodinu s mojím 10-ročným jagteriérom. Nasadil som ho na farbu a pustil ho na voľno. Vedel som, že to už nie je ten nekompromisný odvážny pes, ktorý to býval pred 3-4 rokmi, veď už mal zopár rôčkov za sebou. Psík sa vybral po farbe a mi vyzbrojení za ním. Farby bolo dostatok, psík zmizol v kukurici, tak sme sa vybrali po krvi. Prešli sme asi 300 m, psíka nebolo počuť hlásiť, farby začalo ubúdať a to mi už v hlave začali víriť pochybnosti o dobrom zásahu. Pri svetle z dvoch bateriek sme postupovali po farbe, keď po 800 metroch sme začuli psíka hlásiť diviaka na jednom mieste. Bol od nás vzdialený asi 300 m v smere úniku. Vedel som, že je zle-nedobre, diviak žije (psík uhynutého nehlási), na 800 m nezaľahol ani raz a farby už tiež nebolo veľa. Prestali sme sledovať farbu a pustili sme sa rýchlym krokom po riadku v smere, odkiaľ bolo počuť brechot. Po chvíli štekot ustál a ja som si pomyslel "super", ani brechot ani farba a my niekde v kukurici, odkiaľ sme ani nevedeli, kde je najbližší kraj. Ale Diana bola pri nás lebo keď som sa pozrel na zem, uvidel som tam krv a tak sme sa vybrali ďalej. Števovi som povedal nech vypne svoju baterku keby nám tá moja vypovedala a tak traja pri svetle jednej ja vpredu oni za mnou postupovali sme po slabých kvapká krvi. Po 1,5 km keď sme boli neďaleko kraja kukurice a diviak ani raz nezaľahol sme to pri jednom kríku ukončili. Označili sme si miesto a išli domov veď bolo už 23.00 hod. Bez psíka bez diviaka a s rôznými myšlienkami ktoré mi vírili hlavou som prebdel skoro celú noc. Následujúci deň o 8,00 hod.sme pokračovali v dohľadávke tam kde sme v noci skončili. Trvalo nám dobrú pol hodinu kým sme sa pohli z miesta ktoré sme si v noci označili, nebola totiž farba. Nechýbalo veľa aby sme to ukončili ale objavili sme zopár miniatúrnych kvapiek krvi a tak sme postupovali dalej. To už sme vedeli ,že diviak jednu nohu ťahá (ostávala po nej ryha), ale prešiel ďalších 500 m kým vošiel do priekopy medzi dvoma lánami kukuríc. Skonštatovali sme, že sily mu ubúdajú, lebo z priekopy višiel až na treťom mieste (na prvých dvoch sa mu to nepodarilo) a začal opäť dobre farbiť. Vláčil nás po druhom láne kukurice hore-dolu, ale miestami už zaľahol. Farby opäť ubúdalo, iba na miestach záľahu jej bolo viac. Niekoľkokrát sme to chceli zabaliť, ale v poslednej chvíli sa nám stále podarilo objaviť kvapôčku krvi. Nebolo to ľahké, lebo v kukurici bolo mnoho iných stôp, ktoré sa nám miešali so stopami diviaka a najhoršie bolo pohnúť sa z miesta, kde diviak zaľahol. Tam si totiž ranu zalepil hlinou a keď sa pohol farby nebolo. Nakoniec sme prišli k ležovisku, na ktorom som zistil čerstvú krv. Prezerali sme si ho, keď vo vzdialenosti 10 m niečo silne zašušťalo. Ostali sme napätí a s namierenými, odistenými zbraňami čakali čo sa bude diať. Kukurica bola medzi riadkami prerastená burinou a tak po chvíli, keď sa nič nedialo a nič sme nevideli, vybrali sme sa prezrieť riadky vpravo od miesta šuchotu. Zrazu som zbadal diviaka, ani nie na 10 m. Stál bokom, ale v rýchlosti som nevedel, kde má hlavu a kde má zadok. Videl som mu stred tela, do ktorého som vystrelil. Števo neváhajúc takisto vystrelil. Medzitým už diviak vyštartoval bokom od nás. Prešiel 30 m, kde následne bolo počuť chrčanie a potom zavládlo ticho. Pomaly, s búšiacimi sŕdcami a namierenými zbraňami sme postupovali v smere jeho úniku, kde sme ho našli už zhasnutého. Mali sme veľkú radosť a mne spadol kameň zo srdca. Bolo 11.30 hod. Diviakovi som založil posledný hryz a hodnú chvíľu sme nad ním stáli a rozoberali posledné veľmi vzrušujúce okamihy tejto dohľadávky. Zabezpečil som odvoz, upovedomil poľov. hospodára, urobil zopár fotiek a založil plombu. Diviaka sme horko-ťažko vytiahli na kraj kukurice, ktorý bol vzdialený asi na 100 m. Veď mal dobrých 150 kg. Doma nasledovalo uloženie, fotenie, zopár štamperlíkov, s krátkym, ale s výstižným slovným prípitkom "Lovu zdar"! Diviak mal na sebe štyri rany po strelách. Dva v spodnej časti hrude, jednu na varlatách, jednu na bruchu a kedže nebolo vidno ktoré sú vstrely a ktoré výstreli ostávalo stále záhadou kde som ho po prvý krát postrelil. Pri rozrábke sme to už vedeli. Diviak sa v okamihu prvého výstrelu otočil k nám zadkom a tak 11,7 g. strela z moje 308-čky mu vnikla cez varlatá do zadného stehna a ostala na slabine pod kožou. Podotýkam , že tento pohyb sme nezaregistrovali ani ja ani Števo. Ďaĺšími dvoma som ho zasiahol do hrude pričom jedna zasiahla srdce a ostala pod kožou a druhá vedľa nej prestrelila hrudník a vyšla cez brucho von. Diviak mal určite veĺké bolesti ale aj tak bol schopný prejsť takmer 4 km. Na záver len toľko ,že som rád ako to dopadlo, mohlo aj lepšie ale aj horšie, žiaľ veľmi ma mrzí ,že doposiaľ som nenašiel môjho jagdterriera Ekkiho. Lesu a Lovu zdar.