Keď sa Peter zobudil, bola ešte tma. Obliekol sa, vzal si batoh, ktorý si ešte večer nachystal, vypil kávu, vybral z trezora guľovnicu a vyšiel pred dom.Striasol sa od zimy, vonku bolo dosť chladno ale veľmi sa tomu nečudoval veď už bol november. Veci dal do auta a šiel smerom k voliére kde už na neho netrpezlivo čakali dve jagdteriérky, sestry z jedného vrhu, Asta a Aja. Peter otvoril voliéru a jagošky veselo vybehli a začali okolo neho poskakovať, vedeli že idú do revíru. Už bolo načase, veď tak kvôli Petrovým služobným povinnostiam tam neboli už viac ako týždeň. Obidve pohladil, dal im obojky a vydal sa k autu. Obidve ho nasledovali. Otvoril zadné dvere kde bola už predtým nachystaná deka. Asta s Ajou naskočili na zadné sedadlá a uložili sa na deke. Cesta do revíru trvala asi 20 minút, Peter mal zálusk na veľkého kanca, ktorého prítomnosť v revíry už dlhšiu dobu prezrádzali veľké stopy. Poznal dobre kadiaľ sa pohybuje ale ešte nikdy ho nevidel. Cesta mu ubehla rýchlo, auto odstavil na začiatku poľnej cesty ktorá viedla k miestam kde najčastejšie videl veľké stopy. Vystúpil, pustil psy, vybral z kufra batoh a guľovnicu. Jagošky začali pobehovať okolo auta až kým ich nepripol na remeň a nevykročili po poľnej ceste. Všade navôkol panovalo ticho, začalo svitať. Peter kráčal pomaly a rozhliadal sa naokolo. Užíval si krásu prírody, nebyť nej, nebol by ani on. Nevedel si predstaviť život bez nej. Z rozmýšľania ho vyrušilo prasknutie konára v mladine napravo od neho a aj jagošky začali byť akosi nervóznejšie. Zastavil, posunkom ruky naznačil sučkám odloženie a zložil si guľovnicu z pleca. Vyčkával. Praskanie sa približovalo a z mladiny sa vynorila čierna hlava, veľký diviak so šedinami od rypáka až po uši a zbrane mu bolo vidieť už z ďaleka. Dlho však nečakal len čo si overil že je čistý vzduch rozbehol sa cez čistinu do bezpečia húštin na druhej strane. Peter tiež nečakal len čo sa diviak dal do pohybu tak bola v pohybe aj guľovnica a výstrel sa ozval tesne predtým ako sa diviak vnoril do húštiny. Nevidel či ho zasiahol, takéto veľké kance len málokedy značia zásah. Chvíľu vyčkal vzal už netrpezlivé jagdteriérky na nástrel, bolo tam pár kvapiek farby. Asta s Ajou boli na roztrhanie nevedeli sa dočkať kedy im dá dole obojky aby mohli robiť svoju prácu. Peter sa rozhodol ešte pol hodiny počkať, nevedel kde ho zasiahol a ak ho nevyruší zaľahne niekde blízko a bude menej roboty s dohľadávaním. Rozložil si malú stoličku ktorú nosil v batohu a sadol si na ňu. Asta s Ajou na neho nechápavo hľadeli, nevedeli pochopiť prečo ich pán nič nerobí keď im čerstvá stopa dráždila nosy. Po polhodinke Peter vstal, zložil stoličku a z guľovnice dal dole puškohľad a aj remeň. Diviak unikol do húštiny a istotne v nej aj zaľahol takže by mu tam len zavadzali. Jagošky už boli netrpezlivé, kňučali a ťahali smerom do húštiny. Obojky šli dole a jagošky zmizli v húštine. Peter vyčkával. Po chvíli sa hlásenie začalo ozývať asi 100 metrov od neho ďalej po ceste, pretože húštiny cestu lemovali. Hlásenie sa ozývalo z jedného miesta, ale nebolo to typické hlásenie ako pri zhasnutej zveri. Toto bolo zúrivé hlásenie takže diviak ešte žil. Peter sa rozbehol po ceste smerom k miestu odkiaľ sa ozývalo hlásenie. Od cesty to bolo vzdialené asi 20 metrov. Zložil zo seba všetko nepotrebné a začal sa predierať k miestu kde sa odohrával súboj medzi diviakom, ktorému šlo o život, a jagdterierkami, ktoré si robili svoju prácu. Kým sa k ním dostal chvíľu to trvalo ale ešte stále nevedel kde je diviak zasiahnutý. Miestami sa musel aj plaziť. Hlásenie psov sa ozývalo asi 5 metrov od neho ale ešte stále nič nevidel. Ocitol sa na malej čistinke uprostred húštiny. Len pár krokov od neho sa to všetko odohrávalo, húština sa triasla, jagošky neprestajne hlásili a ešte k tomu sa húštinou ozývalo zlostné grúlenie a sekanie klov. Na čistinke sa objavila Aja a povzbudená tým že videla svojho pána vbehla do húštiny. O chvíľu sa ozýval lomoz, sučky tlačili diviaka smerom k Petrovi. Ten sa pripravil na výstrel. Z húštiny vybehla Aja, za ňou Asta po nich sa húština roztvorila a vyrútil sa diviak. Peter chcel stisnúť spúšť ale nedalo sa.“ Ja hlupák, veď som neprebil!“ pomyslel si a zmocnil sa ho strach. Diviak bol obrovský, hrozivo sekal klami a z rypáka mu fŕkala krvavá pena. Nabral smer na Petra, ktorý sa snažil zúfalo prebiť. Už sa snažil zaútočiť keď situáciu vyriešila Asta. Zahryzla sa diviakovi do stehna a v tej chvíli Aja skočila diviakovi po uchu. Peter v poslednej chvíli prebil guľovnicu, namieril diviakovi na hlavu a skríkol. Sučky diviaka pustili a on stisol spúšť. Veľký kanec klesol k zemi a sučky sa na neho zúrivo vrhli. Prebil, a čakal čo sa bude diať, no diviak sa už nepohol. Vydýchol si a v tej chvíli si uvedomil čo všetko sa mohlo stať nebyť Aji a Asty. Až teraz si uvedomil v akom bol nebezpečenstve a aký bol ten diviak veľký, odhadoval že má cez 200 kg. Mobilom privolal pomoc lebo sám by si s ním v tej húštine neporadil. Kým dorazili kamaráti s džípom tak diviaka s námahou obrátil a vyvrhol, a pri vyvrhovaní zistil že ho guľka zasiahla na mäkko. Aby diviaka dostali na cestu museli si presekať cestu húštinou. Kým diviaka dostali do poľovníckej chaty ubehli dobré 3 hodiny. Na chate ho zvážili, vyvrhnutý mal presne 197 kg a kly mu z čeľuste trčali dobrých 8 cm. Počas rozdeľovania diviny Asta s Ajou spokojne ležali pri kamnách v ktorých pukotalo drevo. Pri pohľade na nich do Petra štuchol kamarát so slovami:“ Vidíš Peter, bez nich to proste nejde.“.....