Písal sa August 1998. Poľovnícke združenie GRÚŇ sídliace v Borinke prerábalo v srdci svojho revíru starú maringotku. Ráno a večer sme chodili na postriežku a cez deň sme pilne pracovali, a tak nečudo, že nám šla práca od ruky a dielo rástlo ako z vody. Bola sobota 29 Augusta, asi 5 hodín večer, keď sme sa začali pripravovať na večernú poľovačku. Ja, ako hosť som sa vybral s kamarátom Romanom, ktorý mi robil poľovnícky doprovod, napriek tomu, že som revír celkom obstojne poznal. Roman je veľký milovník a znalec zveri, dobre pozná zákutia celého revíru, prechody zveri, a tak v kútiku duše dúfam, že by večerná postriežka mohla byť úspešná. Autom sa dovážame na “Strminu“, na križovatku dvoch ciest, kde ho nechávame stáť a odtiaľ ideme peši po ceste medzi bukovými húštinami na „Trubkáč“, ako zvykneme hovoriť posedu, ktorý má konštrukciu zhotovenú z kovových trubiek. Posed stojí vo výbornej pozícií na postriežku. Od chrbta hustá mladina, pred posedom mierne sa zvažujúce údolie, na dne s vyschnutým potokom a oproti veľká paseka s kopou vývratov a vysokej trávy, po pravej strane ohraničená hustou mladinou, kde zver nachádza dostatočný kľud a odpočinok. Navečer potom vyťahuje z mladiny von a na paseke má dostatok zelenej potravy. Na posed sme zasadli asi o 18,00. Je krásny čas, i keď je August, nie je najteplejšie a preto ostávame sedieť vo svetroch. Pred odchodom nás poľovný hospodár Ľuboš vyzval, že okrem srnca a diviaka možno streliť aj vysokú. Združenie má v pláne odstrelu laň, jelienča a jeleňa II.vekovej triedy. Včera sme tak isto sedeli na tomto posede a na kraj húštiny sa nám vypáslo šesť kusov vysokej, štyri lane a dve jelienčatá. Tajne dúfame, že by sa mohol objaviť aj jeleň, ktorého tam viac krát videli a vykazoval znaky odstrelového kusu. Čas pomaly ubieha a my sa kocháme pohľadom na muflónky s mladými, ktoré sa pasú vo svahu oproti a majstrovsky skáču po vývratoch a pobehujú po padnutých kmeňoch. Je asi štvrť na osem a vysoká sa ešte neukázala. Roman sediaci po mojej pravej strane cez okno posedu dovidí až na horizont, za ktorým je údolie potoka s asvaltovou lesnou cestou nazývané Červený potok. Triedrami prečesávame okolité svahy, keď Roman nasmeruje ďalekohľad na hrebeň Červeného potoka a zpozornie. Vo vysokej tráve je aj voľným okom možné vidieť krokom idúceho jeleňa. Pohľad cez ďalekohľad prezrádza jeleňa druhej vekovej triedy smerujúceho do údolia Červeného potoka. Vzdialenosť odhadujeme vzdušnou čiarou do 500 metrov. Roman chvíľku rozmýšľa a už sa mu v hlave rodí plán, ako jeleňovi nadbehnúť. Rýchlo dolu z posedu a behom bočnou cestou, ktorá vedie asi 200 metrov od posedu a ústi na asvaltke v Červenom potoku. Roman predpokladal, že jeleň smeruje do údolia a je možnosť ho objaviť na jednej alebo druhej strane cesty. Svah na jednej strane tvorí vysoká hora a na druhej nízka mladina s občasným vývratom a porastená malinčím a nízkymi červenými smrekmi. Desať minút mierneho behu a už krokom stúpame hore po asvaltke. Zmysly sú napäté a sledujeme pohyb zveri. Hora je ale tichá a nič sa v nej nehýbe. Dorazíme až na miesto predpokladaného smeru prechodu jeleňa a ostávame v tichosti stáť. Keď už rozmýšľame o odchode naspäť k posedu upúta moju pozornosť pohybujúci sa konár za vývratom vo vzdialenosti asi 120 metrov. Upozorňujem Romana a ďalekohľad nám približuje vetvu jelenieho parožia. Jeleň ostáva stáť stále za vývratom a tak po dohode z Romanom zakľakám na cestu. Odistený guľobrok v pleci a cez puškohľad sledujem pohybujúci sa paroh za vývratom a rozmýšľam o predpokladanom postupe jeleňa. Roman sa presúva asi o 20 metrov nado mňa a s pripravenou guľovnicou sleduje vývrat z iného uhla. Koho odmení dnes Diana ? Budem to ja, alebo Roman? Na ktorej strane vývratu sa objaví? Letia myšlienky hlavou, keď spozorujem, že asi v metrovom prieseku po mojej strane vývratu sa objavuje telo jeleňa. Vtom sa zastavuje a jeleň hľadí dolu k nám do údolia. To už ustalujem kríž puškohľadu za lopatkou a ticho večera preťal výstrel mojho guľobroku. V rane jeleň zmizol a iba pohybujúce sa červené smriečky dávajú tušiť miesto kde jeleň padol. Pozerám na hodinky, ukazujú práve za päť minút tri štvrte na osem Po výstrele ma premkla taká poľovnícka triaška, že snaha o zapálenie cigarety skončila neúspešne. Roman mi pripaľuje a snaží sa ma ukľudniť. Triaška pomaly ustupuje, Roman podľa pohybu smriečkov na jednom mieste predpokladá že jeleň je dobre strelený. Po vyfajčení cigarety sme sa pomaly začali predierať šikmo po svahu až na hrebeň k nástrelu. Pre istotu sme mali pušky pripravené, ale už neboli potrebné. Päť metrov pod nástrelom ležal s komorovou ranou môj prvý jeleň. Nepravidelný troj ročný osmorák ležal pod červeným smriečkom. Guľa ráže 7x57R mu prešla za lopatkou a v kohútiku prestrelila chrbticu. Jeleň sa vlastne tých päť metrov od nástrelu skotúľal dolu svahom. Roman odtrhol dva konáriky z červeného smreku. Jeden vložil jeleňovi do papule ako posledný hryz a druhým, ako zálomok omočeným vo farbe mi poprial lovu zdar. Sňali sme klobúky a v tichosti sme postáli nad kráľom našich hôr a lesov a vzdali tak poctu tejto našej krásnej a ušľachtilej zveri. Potom nastala tá ťažšia časť poľovačky, a to stiahnuť jeleňa tých 120 metrov dulu na cestu. Cez vývraty a malinčie to nešlo najľahšie, ale aj túto prácu sme zvládli. Na chate potom nastalo pasovanie za lovca jelenej zveri a oslava na počesť kráľa našich lesov. Aj keď tento jeleň bol iba slabý nepravidelný osmorák pre mňa má nevyčísliteľnú cenu, lebo je prvý a zážitok spojený s jeho ulovením sa mi vynorí po každé, keď sa pozriem na jeho trofej ktorá má medzi mojimi trofejami čestné miesto. Ďakujem mojím kamarátom z PZ Grúň ktorý mi umožnili prežiť tento neopakovateľný zážitok v ich krásnom revíri neďaleko Bratislavy.