Mám 46 rokov a čoraz viac sa mi vynáraju tie pekné chvíle spojené s prírodou,zverou,či úlovkami. Nechcem si ich nechať pre seba,rád sa s nimi podelím,mne sú oporov v bežnom živote.Keď sa vrátim v myšlienkach do detstva,spomínam,že príroda a poľovníctvo bol môj tajný svet . Jeden z najkrajších zážitkov,ktorý mi navždy zostal v mojej pamäti sa stal,keď som mal asi desať rokov.Vyrastal som na Kysuciach, v malej dedinke,pár domov popri ceste ,na konci ktorej sa autobus otáčal,lebo už neviedla ďalej.Bolo pekné,letné, prázdninové ráno,ktoré som trávil v lese pri pásení kozy.Rovnaký program,ráno aj večer,ale mňa to bavilo.Krásne ,vysoké smreky,tajomné húštiny,kríky bazy a veľmi chutná pochúťka pre našu Micu-lesné papradie.Ona sa dosýta napásla,ja som si úžíval detské hry.V to ráno,rovnaké ako vždy-stromy boli môj úkryt,z kameňov som si robil skrýšu.Občas som kontroloval kozu,keď som si zrazu všimol,že uprene pozerá pred seba medzi stromy.Nehybná,uši sklopené dopredu,to som poznal,že sa niečo deje.Očami som sliedil ,či sa niečo pohne. A pohlo. Asi pätnásť metrov predomnou kráčal srnec.Rovno ku mne.Nedýchal som.Pokojne ,krôčik po krôčiku sa ku mne blížil.Prišiel ku mne asi na dva metre a zastal.Šestorák, štíhli krk, krásne čierne oči.Bolo to úžasné! Mal som dobrý vietor,zvedavo na mňa pozeral a pokojne ma obišiel.Až keď bol za mnou,tak ma podfúklo a on vyrazil. Nie ďaleko, možno dvadsať metrov a na chvíľu zastal. Prekvapene zabrechal a vysokými skokmi odbehol. To bol zážitok! Hodnú chvíľu somešte tichu stál,srdce divo búchalo. Taký krásny srnec a tak blízko!
Keď som to doma rozprával,všetci sa len usmievali nad mojím nadšením. Ale mňa táto príhoda asi poznačila.Dodnes považujem srnčiu za najkrajšiu zver.Vážim si ju pre jej krásu , ladnosť a skromnosť. Veľakrát som sa dostal k nej ,pre jej dôverčivosť blízko,ale už nikdy tak,ako vtedy. Tak nech sa jej darí, nech z nej máme stále radosť!