Raz kedysi dávno, teda aspoň pre mňa, v jeden krásny marcový deň, som sa len tak potuloval po dvore a tak trochu som sa nudil. Zima bola už na ústupe a snehu na poliach bolo len tak trošku. Mal som vtedy tak zo desať rokov. Bolo nádherné predpoludnie a až ma to tak lákalo vyraziť si niekde do chotára. Ba čo, priam ma to do neho volalo.
Vyrazil som teda smerom k starému háju za našou dedinou, lebo to bola najkrajšia časť nášho chotára. Oziminy sa už prebrali zo zimného spánku a nádherne krášlili polia svojou čerstvou sviežou zeleňou. Bol som plný očakávania, čohosi nádherného. Mal som pocit, akoby mi mali narásť krídla. Nebo a všetka príroda vôkol, bola nádherná. Hľadel som na oblohu a obzeral som sa vôkol po rozžiarenom nebi.
Keď tu zrazu v spleti korún starých dubov som čosi zazrel. Videl som to dobre, ale neveril som v tej chvíli vlastným očiam, boli to divé husi. Tiahli od severu, prichádzala jar. Divých husí v tej dobe bolo strašne málo a teraz ich je ešte menej. S úžasom som sa díval, čo sa bude diať. Priam som sa trocha prikrčil a sledoval ich let. Neveriac vlastným očiam začali sa spúšťať priamo ku mne. Bol som v tej chvíli pre nich v zákryte korún mohutných dubov. Myslel som si že ma nevidia.
Ale videli. Začali sadať do oziminy priam ku mne. Až som sa inštiktívne prikrčil. Priam som počul, ako im svištia krídla. A potom jedna po druhej pristávali do oziminy. Najneuveriteľnejšie v tej chvíli bolo to, že sa mi začali nesmelo prihovárať milým gagotaním, ako svojmu gazdovi na dvore. Priam sa so mnou zvítali, ako keby prišli rovno za mnou. Ma som pocit, že sa mne prihovárajú. Ako by sa tešili, že sa so mnou stretli. Nemohol som pochopiť, ako to, že oni také plaché tvory, ktoré inak obchádzajú človeka na sto honov, si práve pri mňa na zem sadli.
Chvíľu som tak stál v nemom úžase a nechápavo som na ne hľadel. Boli všetky rovnaké a všetky pekné. Boli šedomodrej farby s bledými lícami. Čistučké, akoby práve prišli z práčovne. No toto husi, čo vy si dovoľujete, hovoril som si v duchu, veď vy sa ma vôbec nebojíte. Začali sa už postupne usalašovať na ozimine neďaleko mňa. Neveriac vlastným očiam, či je to vôbec možné, vykročil som oproti nim. A vtom sa to stalo. Poplašili sa a v chvate začali odlietať. Chce som im zakričať: „Húsky, húsky vráťte sa.“ Ale už bolo neskoro. Bol som z toho nešťastný, čo som to urobil. Naberali výšku a začali sa mi strácať v diaľke. Tá úžasná krátka a krásna chvíľa sa odrazu pominula. Márne som sa za nimi díval, už sa nevrátili, ponáhľali sa niekde ďaleko. Leteli oproti slnku, rovno na juh a tak som ich o chvíľu celkom stratil z očí. Zostal som tam sám a bolo mi tej chvíle tak preukrutne ľúto, ako keď vám zomrie niekto blízky.
Nuž taká je detská duša. Od vtedy som sa už nikdy, nikde s takými húskami nestretol. Chodil som potom týmto chotárom očarený ešte mnoho rokov. Stal sa mi druhým domovom, kde mi bývalo najlepšie na svete. Medzi tým som však zostarol a pochorel. Od vtedy uplynulo už skoro päťdesiat rokov. Čas pretiekol potokom môjho života a ak by som si mal vybrať miesto, kde raz spočinie môj popol, bolo by to práve toto miesto na poli, tam nad starým hájom. Čudný je ten tvor, nazývaný človek.
Veľmi často si počas môjho života spomeniem na túto udalosť, nevediac prečo sa mi tá chvíľa tak navždy vryla do duše a tak ma očarila. Sú veci ktoré navrátiš späť, tak ako nevstúpiš dva krát do tej istej rieky. Aj ten rodný chotár sa navždy zmenil a nevrátia sa už nikdy časy môjho detstva, tak ako tie húsky...

V Partizánskom 7. januára 2009 Autor: Pavol Beláň