Nemôžem o sebe povedať, že mi bolo predurčené stať sa poľovníkom a chovateľom psov. Z mojich predkov, aj keď mali k prírode veľmi blízko, starí rodičia totiž bývali na samote nikto nebol poľovníkom. Vzťah k prírode a najmä k slovenským kopovom som si musel nájsť a vybudovať sám. Veľký podiel na tom, že dnes som poľovníkom a úspešným chovateľom slovenských kopovov má môj prvý slovenský kopov, ktorého som si zaobstaral prakticky so zvedavosti, aj keď som ešte len začal uvažovať o vstupe do SPZ.
Boby, ako ho familiárne volali členovia PZ a moja rodina, ktorú som si práve v tom čase zakladal, sa od prvého momentu stal nenahraditeľným členom rodiny. Toto neposedné klbko čiernych chlpov s veľkými ušami si pri prvom kontakte získalo srdce každého človeka. Bol to on kto bol pri prvých krokoch mojich detí a zároveň v tom čase aj mojich poľovníckych začiatkoch. Dnes s odstupom času, najmä keď už mám značné skúsenosti s chovom, výcvikom a hodnotením slovenského kopova viem, že Boby nebol žiadny výstavný krásavec, ale po pracovnej stránke nemal páru v širokom okolí. Počas svojho štrnásť ročného života sa stal doslova legendou spoločných poľovačiek na diviačiu zver. On ma, ako začínajúceho adepta poľovníctva učil poznávať prírodu, jemu vďačím za mnoho krásnych, niekedy aj nebezpečných, ale určite vždy poučných poľovníckych zážitkov spoločne prežitých pri praktickej poľovačke.
Boby vynikal všestrannosťou, ktorá je typická pre slovenského kopova. Vynikal najmä v práci na diviačiu zver. Bol typickým hlásičom, nevynikal síce prílišnou ostrosťou, ale aj z toho dôvodu sa dožil pre poľovného psa tak vysokého veku. Keď v pohone zaznel jeho typický, hlboký do ďaleka počuteľný hlas, každý vedel že Boby našiel diviaky a je len otázkou času, kedy zaznejú prvé výstrely. Viac krát sa stalo, že úspešne vytlačil diviaka z nepreniknuteľnej húštiny a po jeho úspešnom ulovení sa sám vrátil späť aby vytlačil ďaľšie diviaky, ktoré zostali zaseknuté v húštine. Každý vedel a mohol sa spoľahnúť na skutočnosť, že ak Boby prešiel nejakou časťou revíru, tak tam určite žiaden diviak nie je. Nespočetne krát úspešne dohľadával postrieľanú zver na rôzne vzdialenosti aj po niekoľkohodinovej stope. Dohľadanú zver dokázal zastaviť a zhasnutú zver hlasito obrechával. Boby osvedčil a plne využíval svoje schopnosti aj pri poľovačkách na kačice. V treskúcich mrazoch poslušne a s nadšením jemu vlastným úspešne aportoval ulovené kačice z rieky Hron.
Boby skončil svoju životnú púť v štrnástom roku svojho života. Odišiel vyčerpaný a nevládny s očami upretými priamo do mojich. Život naplnený službou a priateľstvom som mu ukončil ja sám s očami plnými sĺz, presne tak ako teraz keď píšem posledné riadky tohto článku. Už viem, že takého pomocníka a priateľa, ako bol on už nikdy nebudem mať.