Bolo niečo pred poludním nedele a ja som sa chcel s kamarátom a susedom Ľubom v to krásne augustové počasie poprechádzať po lese.. Mali sme okolo 12 rokov a vždy sme niejaké to huncútstvo vyviedli.
Prešli sme poza sad, prehnali sme trochu kravy a mierili do lesa. Zrazu sme ostali stáť a neverili vlastným očiam. Dole Šibeňom z lesa priamo na nás kráčalo niečo veľké a tmavé. Mysleli sme, že je to medveď. Rozbehli sme sa domov, plný strachu z medveďa a až Ľubov otec nás vyviedol z omylu a povedal, že je to diviak. Ľubov otec sa práve vracal z lesa a stretli sme sa na ceste po ktorej sme utekali domov. Vbehol som do kuchyne kde už stáli moji rodičia pripravený na odchod navštíviť známych, ktorí ich tiež pozvali na nedeľňajší obed. Otec mal pekný hnedý oblek, mama blúzku a sukňu. Otcovi som povedal o diviakovi, ktorý iste mieril na vodu do úžľabiny, kde sa chodila zver pravidelne napájať. Nechcel mi uveriť a k tomu mal naponáhlo, lebo už aj tak meškali. Po mojom dĺhom prehováraní a maminom hrešení, sa predsa len rozhodol vziať pušku a ísť si toho diviaka pozrieť. Za našou záhradou nás už čakal Ľubo i jeho otec, celí v napätí, no stihol sa vysmiať ocovi, či v sviatočnom obleku chce streliť diviaka. O niekoľko minút sme boli za sadom a diviak práve vychádzal z úžľabiny, čo sa mu stalo osudným. Nedeľňajším slnečným predpoludním zahrmel výstrel. Po výstrele sa diviak začal točiť na mieste, čo sme si nevedeli vysvetliť. Otec opakoval, no diviak sa neprestajne točil na jednom mieste. Asi po 2 minútach ostal ležať, no stále kopal nohami. Po otcovej povinnej cigarete sme prišli k nemu, no diviak stále kopal nohami. Otec nám prikázal ustúpiť, aby mohol diviaka dostreliť, no Ľubov otec mu to prekazil, prišiel k diviakovi a zarúbal mu valaškou presne medzi oči. Po ,, vytiahnutí ´´ valašky z diviaka, prestal diviak javiť známky života. Ako tak pozrel na otca, s úsmevom poznamenal ,, načo zbytočne míňať naboj, keď netreba? ´´
Tento diviak bol v kohútiku vysoký, ale bol veľmi vychudnutý, lebo mu chýbala časť spodnej sánky, ktorá bola viditeľne odstrelená, takže nemohol prijímať žiadnu potravu, pil iba vodu.
Pre mňa aj pre Ľuba to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý sa nám obom ukotvil v našej pamäti a aj dnes si na to s radosťou spomíname a do detailov preberáme.