Táto príhoda sa odohrala veľmi dávno, no aj tak si na ňu s radosťou spomínam. Pre mňa bola netradičná, zaujímavá a pekná.
Po ukončení strednej školy sme sa všetci roztratili po celom Slovensku, no naše výborné a ničím nenahraditeľné vzťahy nám ostali navždy. Niekoľkých sme už odprevadili na poslednej ceste a tí čo sme ostali sa pomaly predierame životom na dôchodku. Bolo to asi 6 rokov po ukončení školy, keď mi prišiel telegram od kamaráta Joža, ktorý ma pozval ako sprievodcu na medveďa.
S Jožom som sa telefonicky spojil a vysvetlil mi o čo presne ide. Bol u neho nahlásený hosť z Nemecka na odstrel medveďa. Jožo chcel, aby som ich sprevádzal postriežkami, keďže som ovládal nemecký jazyk, ktorý som sa naučil doma v mojej rodnej dedine. Bola to lákavá ponuka, no chcel som si byť istý či hosť nebude namietať. Povedal som Jožovi, aby mi zavolal keď dorazí hosť a samozrejme, ak bude súhlasiť s mojou účasťou, prvým spojom sa vyberiem k nemu.
O niekoľko dní zavolal Jožo. V jeho hlase som vycítil spokojnosť. Povedal, že hosť je veľmi priateľský a samozrejme súhlasí. Ja som ešte v ten večer dorazill k nim na poľovnícku chatu. Cestoval som vlakom, autobusom a aj stopom, len aby som tam bol čo najskôr.
Po mojom príchode mi Jožo oznámil, že v hore je zastrelený starý kôň. Medveď k nemu chodí už celý týždeň a pomaly, kúsok po kúsku ho ťahá smerom do hory. Posed, na ktorom budeme je veĺmi spoľahlivý a už nie raz sa odtiaľ podarilo uloviť medveďa.
Na druhý deň sme nepoľovali hneď z rána, lebo hosť bol značne unavený z dĺhej cesty. Na postriežku sme sa teda vybrali na obede. Museli sme ísť skôr lebo posed bol dosť hlboko v horách a chceli sme tam byť ešte pred zotmením. O štvrtej sme už sedeli na posede a vychutnávali si príjemné prostredie v lese.
Slnko postupne vystriedal jasný mesiac a my sme ta sedeli už cez tri hodiny. Vtáctvo sa nádherne ozývalo, no v zlomku niekoľkých sekúnd utíchlo, sťa by tam vôbec nebolo. Jozef ma upozornil na pohyb a šuchot ktorý išiel z lesa, asi 100 metrov od koňa. Po napínavej chvíli vyšiel z lesa statný medveď na ktorého sme čakali. Hosť už dvíhal pušku, ale ja som ho upozornil, aby ešte chvíľu počkal. Chcel som, aby sa medveď uistil, že mu nehrozí nebezpečenstvo a podíde ku koňovi. Medveď vetril. Až k nám doliehali zvuky, ako plnými dúškami naberá vzduch. Keď si už bol istý, vybral sa smerom ku koňovi. Vtedy som dal hosťovi pokyn a súhlas k streľbe. Hosť zalícil, odistil a keď sa medveď na chvíľku pristavil, potiahol spúšť. Medveď sa po zasiahnutí rozbehol dole lúkou. Na konci tejto lúky bola poukladaná metrovica. Medveď sa pred ňou zastavil a prednými labami začal rozhadzovať tam poukladané drevo. Polená lietali ako papier. Takto rozhádzal celú metrovicu. Na jej konci ostal stáť, hlasno zaručal a spadol. Bolo to divadlo, ktoré sa tak ľahko nevidí. Po hodine sme sa pobrali na chatu, k medveďovi sme nešli. Rozhodol tak Jozef so slovami, že to môže byť nebezpečné a ráno tam pôjdeme spolu s ťažbármi, ktorí tu ťažia. Celou cestou sme preberali túto poľovačku z ktorej sa hosť tešil. Na chate nám v piecke ešte tlel ohník. Ihneď sme priložili, vyzliekli a najedli sa. Ako to už na chatách býva, hosť vytiahol z batoha fľašu niejakého koňaku. Neveriacky som na tu fľašu hľadel, lebo nad náš rum nič lepšieho niet. Nakoniec ma Jožo prehovoril vraj život je zmena a ochutnal som z toho koňaku. Ej veru zachutil nám po takej poľovačke a o chvíľu ho už nebolo. Túto fľašu vystriedala flaša môjho rumu a bavili sme sa do rána.
Ráno sme išli k medveďovi. Išli ešte traja chlapi, ktorí išli do lesa, no Jožo ako ich šéf ich stiahol. Prišli sme na miesto kde mal byť medveď a toho tam nebolo. Pobrali sme sa teda za farbou, ktorej bolo ako z vedra vyliatej. Medveďa sme našli zhasnutého a skrehnutého až pod lesom. Chválil som vtedy Joža, že sme k nemu nešli hneď večer, lebo sa to mohlo skončiť katastrofou.
Čo dodať na záver? Iba toľko, že hosť bol veľmi šťastný z úlovku, čo sme dali večer patrične na javo. Ja som bol šťastný a ďakoval som Jožovi za krásny poľovnícky zážitok. Od vtedy som už na žiadnej poľovačke na medveďa nebol-nebola príležitosť, lebo Jožo sa nám skoro pobral po tragickej udalosti v lese do večných lovíšť. Jožo, aj keď si už tam hore, ďakujem Ti ešte raz veľmi pekne.