V roku 2004 som oslávil svoje 40-te narodeniny. Aj keď poľujem už 15 rokov, doteraz som nemal možnosť poľovať na srnca. Mojou vášňou je poľovačka na líšky. Kto tieto potvorky loví, vie o čom hovorím. Ta vášeň a vzrušenie pri každom ulovenom kúsku. Sú to veľmi múdre a inteligentné zvieratá a každý úlovok je sprevádzaný určitým druhom poľovného vzrušenia a sebauspokojenia.
Na schôdzi nášho poľovného združenia mi poľovný hospodár Janko pridelil povolenku na srnca II. vekovej kategórie na celý mesiac . Je polovička júla a srnčia ruja začína. Doma rýchlo študujem všetky dostupné články o srnčej ruji, o vábení srncov a o najvhodnejšom termíne lovu. Do revíru chodím podľa možnosti každý deň. Zápis do knihy revíru, tichý prechod k posedu a dlhé nekonečné čakanie. Komáre štípu, je teplo. Ale po srncoch a srnčej sa akoby zem zľahla. Pri svojich predchádzajúcich častých návštevách revíru mám tzv. prečítaný revír a viem v ktorých oblastiach sa rada zdržuje srnčia. Ale v to leto je to ako zakliate. Do konca mojej povolenky ostávajú ešte dva dni . Sobota a nedeľa. Stále som chodil na postriežku po obede až do večera. Teraz som sa rozhodol, že šťastie skúsim skoro ráno. Budík ma budí o tretej hodine ráno. Manželka niečo nevrlo zamrmle v tom zmysle, že som už dočista rozum potratil, ale ani to ma neodradí. Ticho vychádzam zo spálne, obliekam sa, beriem do ruky pušku, náboje a nôž. Na krk si vešiam ďalekohľad a vychádzam na dvor. Prší. Čo teraz? S tým som nerátal. Prezerám si oblohu. Nie je veľmi zatiahnuté a zdá sa, že čoskoro prestane pršať. Cesta k posedu vedie cez kukuričné pole. Skúmam vietor a ak sa chcem dostať k posedu s dobrým vetrom , musím to pole prejsť krížom. Určite budem celý mokrý. Balím pušku do poľovníckej vesty a vkročím do kukurice. Už po pár metroch som celý premočený a v topánkach mi to len tak čvachce jedna radosť. Po príchode k posedu som celý premočený a trasiem sa zimou. Ale čo už. Nemám veľmi na výber. Vystupujem na posed , snažím sa osušiť pušku aj ďalekohľad. Vetrík sfukuje z lístkov posledné kvapky dažďa, ktoré dopadajú na moje premočené telo. Je mi zima, len tak so mnou trasie, ale vychádzajúce slniečko sa prediera pomedzi mračná a ohrieva ma svojimi lúčmi. Tíško pozorujem okolie. Čas plynie a ja znovu nevidím ani len chumáč srsti srnčej. Zas a znovu prikladám ďalekohľad k očiam a prezerám si trasúcimi rukami okolité polia a kroviská či niečo nezbadám. Znova nič. Aspoň že to slniečko začína hriať. Znova bude teplý deň. Minúty utekajú, ďalekohľad mi veru už skoro prirástol k očiam, že ma až bolia. Preto ho skladám a chrbtom ruky si pretieram unavené oči, keď tu neďaleko posedu asi tak 80 m v kroví sa niečo červené mihne. Líška – pomyslím si. No aspoň nejaký úlovok. Beriem do ruky svoj guľobrok a znova si idem cez puškohľad prezrieť prichádzajúcu líšku. Zmizla v kroví, asi ma začula. Ale predsa v tom kroví niečo je!? Aj keď je to blízko, nie som si istý a tak si to radšej prezriem cez optiku. Skúmam krovinu a v nej si stojí srnec a pochutnáva si na mladom malinčí. Rýchly pohľad na jeho parožky , ale poriadne ich nevidím kôli kroviu. Vtom sa ako na povel srnec otočí a smeruje si to rovno ku mne. Posudzujem znova parožky – slabé nevýrazné parožky štvorročného srnca. Výradový – ideš dole – myslím si a prikladám pušku. Pohľad cez optiku mi ponúka srnca na štich. Skúšam ho zastaviť, preto písknem. Ale on nič, kráča si ďalej smerom ku mne. Skúsim silnejšie písknuť, ale on znovu nič. Pokojne kráča k môjmu posedu až hrozí, že vojde do krovia, ktoré je vôkol posedu a už ho neuvidím. Preto sa postavím, opriem pušku o konár a zvolám „ Tak stojíš či nie!“ Srnec sa zastaví, rozhliada sa vôkol, strihá ušami a ani sa nehne a znova čelom ku mne. Nemám čas dlho rozmýšľať a tak sa kríž môjho puškohľadu zastavuje na spojnici krku a hrude. Ticho rána presekol výstrel , drozdy prestali spievať a môj srnec leží hore nohami a kopýtkami mi máva svoj posledný pozdrav. Až teraz si vydýchnem. Moje premočené telo je suché a ani zimu necítim. Za tých pár minút, ktoré som úplne venoval srncovi, prestal pre mňa existovať okolitý svet. Nebol nikto iný len on a ja. Prvý srnec, prvá rana a úspech. S tým som nerátal, aj keď som to tak chcel. Pri týchto úvahách som si uvedomil, že musím zísť k srncovi a ošetriť divinu. Zakladám posledný hryz a vzdávam poctu ulovenému zvieraťu. Potom zakladám plombu na nohu a púšťam sa do vyvrhovania. Vyvrhnutého srnca beriem na ramená a kráčam cez kukuricu k svojmu autu. Je mi jedno že som znova mokrý. Krátka cesta k poľovníckej chate, kde o tomto čase stále niekto je. Aj teraz tu nachádzam starších členov združenia a spolu s nimi aj poľovného hospodára Janka. Nasledujú gratulácie a aj tzv. pasovanie na lovca srncov, ktoré si pamätám dodnes (aúú to bolelo.)
Tento deň si budem dlho pamätať. Lovu zdar.