V tento septembrový sobotný večer som ako inokedy podľahol čaru volania prírody a
rozhodol som sa pre poľovačku na líšky. Domáce práce som si svedomito splnil a tak neostávalo nič
iné, ako sa prihotoviť na poľovačku. Guľobrok, náboje, ďalekohľad to všetko znášam do auta. Moja
milovaná manželka vie že sa vrátim neskoro, tak mi nezabudne pripomenúť, aby som si nezabudol
kľúče od bytu. Dcérka Monika si obzerá zbraň a poznamenáva: „Oci, ale už niečo ulov konečne!“
Môj pohľad jej odpovedá za všetko. Vôľa by aj bola, ale... Čo dodať.
Sadám do auta a odchádzam do revíru. Zápis do knihy návštev revíru a potom už len
presun na posed. Moja voľba padla na môj obľúbený posed, ktorý voláme „na hruške“. Je
umiestnený na hranici vojenského cvičiska a lánu poľa, kde poľnohospodárska spoločnosť úspešne
menila plodiny. Tentokrát tam bola kukurica, ktorá čakala na svoju zrelosť. V blízkosti posedu bola
malá čistinka v kukurici, takže poskytovala dobrú príležitosť na streľbu. Posed bol umiestnený na
dobrom mieste, lebo cez deň zver odpočívala v krovinách cvičiska a v noci vychádzala na pole za
potravou.
Ticho vystupujem na posed, nabíjam zbraň, skontrolujem optiku a začínam pozorovať
okolie. Ďalekohľadom prečesávam krajinu. V diaľke vidím líšku na susednom láne ako loví myši.
Zaujme ma jej technika. Ticho pozoruje a načúva, potom tichučké prikrčenie a vysokým skokom
chytá svoju korisť. Prikladám k ústam vábničku a zavábim zajačím nárekom. Líška sa zarazí, strihá
ušami, ale po chvíľke dáva prednosť svojej predchádzajúcej zábave. Na moje vábenie reaguje
myšiak a sadá na vrcholec neďalekého stromu a pozoruje priestor pod sebou. V momente, ako ma
zbadá, rozťahuje svoje mohutné krídla a odlieta. Vystrašené sojky so škrekotom odprevádzajú
silnejšieho konkurenta preč.
Pomaly sa stmieva a ja už pomýšľam na odchod domov. „Znovu nič neulovím“,
pomyslím si v duchu a pritom sa mi pripomínajú slová mojej Moniky. Tichúčko sa postavím a ešte
raz ďalekohľadom prezriem okolie. Nič nevidím a preto balím ďalekohľad do púzdra. Natiahnem
ruku po svoj guľobrok, keď tu v kútiku oka zaregistrujem pohyb na čistinke v kukurici. Lepšie sa
prizriem, ale nerozpoznávam zviera čo tam „sedí“. Pomaly prikladám pušku k lícu a cez optiku
pozorujem zviera. Srdce sa mi prudko rozbuší „veď je to jazvec!“. Natešene si obzerám jazveca,
lebo doposiaľ som nemal možnosť si ho takto bezprostredne zblízka poobzerať. Sedel na zadných a
predné labky mal zdvihnuté. Rezko otáčal hlavou zo strany na stranu a vetril. Takto som ho sledoval
viac ako 5 minút. Dlhšie som to už nevydržal a tak som sa ho rozhodol uloviť. Vzdialenosť bola
sotva 25 metrov, preto som zvolil brokovú hlaveň. Po výstrele sa jazvec prevrátil na bok a ani sa
nehol. Z posedu som mal na neho aj teraz dobrý výhľad. Opatrne som zišiel z posedu a s klobúkom
v ruke pristupujem k úlovku. Nikdy predtým som jazveca neulovil, preto nemám odhad akého
starého jedinca som ulovil. Mobilom som privolal svojho priateľa Petra, ktorý mi po gratuláciach k
úlovku pomohol premiestiť jazveca domov. Doma si moja dcérka a syn dlho obzerali jazveca,
pričom Monika nezabudla utrúsiť „ Konečne si niečo ulovil.“ Manželka si obzrie jazveca a vie, že
na pekáč sa nič nehodí, len mi pripomenie aby som nezabudol stopiť loj, ktorému sa pripisujú
hojivé účinky. Priateľ mi pomohol odborne odrať jazveca z kože a obrať loj. Potom nasledovala
preparácia lebky. Po dôkladnej prehliadke chrupu sme zistili, že jeden očný zub má zlomený.
Musela to byť pre jazveca veľká bolesť, lebo nebol ani príliš vykŕmený a ani tuku nemal veľa.
Na chovateľskej prehliadke bola lebka ocenená zlatou medailou. Tak taký úspech som
ani neočakával, aby môj prvý jazvec bol hneď zlatý. Ďakujem Diane za ponúknutú šancu a prajem
všetkým priateľom v zelenom Lovu zdar!