Bola sobota 13.12.2008 , keď ma ráno okolo ôsmej zobudil tradične náš jazvečík a môj otec s ním . „Spíš ?“ znela jeho otázka no v tom momente som bol prebratý a chystal som sa dokončiť nejakú tú murárčinu v dome. „Chce sa ti ísť dohľadávať ? Diviaka...“ pokračoval otec , z jeho hlasu som cítil volanie po „starej dohladávacej partii“ – teda on, náš Dak a ja ako strelec. Nedôverčivo som sa usmial, že si zo mňa zas robí srandu no keď dodal, že nie on strielal na diviaka ale jeden náš kolega, nejako ma to povzbudilo. Poznám trochu strelecké umenie nášho kolegu, tak som dúfal v úspešnú dohladávku. S obavami, ale radšej predsa som vzal zo skrine gulobrokovú kozlicu, nejaké tie náboje, keby nás „niečo“ prekvapilo.
O hodinku sme sa viezli natrieskaní v škodovke so strelcom na miesto činu. Strielal večer predtým na lanštiaka, smerujúceho priamo na neho vo vzdialenosti okolo 80-90m, mieril na hlavu. Na nástrele nebolo príliš vela farby, tak som doposial nenabitú pušku nabil tušiac neúspech dohladávky, alebo niečo nepredvídatelné, človek nikdy nevie. Stopa diviaka smerovala samozrejme do húštin, našťastie prechodných, tak aj napriek nedostatočnému oblečeniu sme prekonávali nástrahy prírody a pozorne sme sledovali psíka, no zároveň kontrolujúc farbu na stope. V jednom momente zmizla farba, nechali sme teda strelca na tomto mieste a ja s otcom sme sa vedení psom pobrali po predpokladanej stope. Po cca 200m sme stále nenachádzali farbu. Nasledoval návrat na poslednú farbu s novým pokusom (silný výskyt srnčej aj v to ráno bol v danej lokalite vysoký). Oplatilo sa – po „opravnom termíne“ nás psík viedol primo proti slnku, po dostatočne pofarbenej stope. Po chvílke sme narazili na rýpaniská a jasné krvavé otlačky rypáka v zemi. Otec začal tušiť zbabraný výstrel, zlý zásah. Nasledovali ďalšie a ďalšie rýpaniská, farby ubúdalo , až nás psík vyviedol zo agátovej mladiny na menšiu zatrávnatelú lúku. Čakalo nás najjednoduchšie hladanie – zdanlivo ! Kus preťal lúčku v smere zájsť do dubového odrasteného lesa najkratšou cestou, no cca 100m jeho cesty lúkou nám dávalo vysokú šancu na nájdenie aspoň kvapky farby. Ani kvapka, ani jediná !! Odrádzaní neúspechom sme nakoniec vošli do dubovej hory, štastena nikdy nespí. Kúsok v lese kraj lemuje hlboký jarok bez vody, jeho náprotivný breh bol našou nádejou, kde zver vydáva vyššiu fyzickú námahu na jeho prekonanie, že nájdeme znova farbu. Po prekonaní jarčeka, sme nenašli ani len stopu, nieto farbu! Rozlezení po lese sme sa štyria ludia snažili nájsť niečo, podla čoho buď skončíme, alebo pokračujeme. Rozhodnutie padlo , končíme. Pomaly sme sa blížili ku kraju lesa, keď tu zrazu kus za nami zaznel výstrel. Bratranec, čo bol s nami na dohladávke začal kričať, aby som okamžite k nemu prišiel. Bleskovo som preskočil hlboký jarok a s flintou v ruke som šprintoval do mierneho briežku za ním. Našiel som ho stáť prebíjajúc brokovú dvojku pri nevelkom močiari. „peťo čo sa deje?“ pýtam sa on mi ukazuje smer do kopca , „Tam je ten diviak, ale pozor ešte žije!!“ Dal som sa teda do behu za naším čiernym priateľom. Po asi 30 m behu som ho zbadal odchádzajúceho (!) smerom odo mňa, už sme boli obaja na rovinke, vzdialenosť emdzi nami bola cca 40m. Zdvihol som kozlicu, bleskovo odistil....no kde ťa budem strielať, do zadku? Spôsob a rýchlosť unikania mi dávala odvahu, že s výstrelom sa nemusím ponáhlať. Hluk, reč, štekot psa a zvolávanie nás hladačov na ukončenie dohladávky by ho isto vyplašila, no on proste odchádzal. Urobil som zopár rýchlych skokov jeho smerom, na čo on zareagoval a zmenil smer o 90 stupňov doprava. Nečakal som ani sekundu , puška bola v momente v pleci a mieriac na jeho ucho som vystrelil najskôr prvú, potom druhú ranu. Diviačikom rany iba mykli, na mňa nereagoval a pokračoval ďalej. Nasledovala rana z Brokovnice v podaní môjho bratranca – rana nízko na hlavu (sánka). Diviak sa bez jedinej hlásky sa pobral ďalej. O chvíľku urobil obrat na mňa, to sme boli všetci traja v kruhu asi 8m, kedy bratranec vystrelil- vysoko nad krčnú chrbticu, zásah na chrbticové trne. Z diviaka sa zaprášilo, no okrem rozhýbanej hrivy od rany sa nepohol ani o kúsok. Pozeral na nás s otvorenou papuľou, nakolko mal vážne poškodenú sánku od nepresného výstrelu môjho bratranca , vyvolato to v nás hrozivý pohlad na zviera, ktoré sa snažilo zo všetkých síl pudovo útočiť, no prvá rana môjho bratranca na zadné stehno diviaka ho značne obmedzovala v pohybe (preto od nás proste len odchádzal). V tom diviak urobil prudký obrat na môjho bratranca, kde sa mi naskytla šanca strielať na krk na vzdialenosť sotva 5m. zamieril som , vystrelil. Zviera zaznačilo zásah niekde medzi lopatku a krk, no jasne som vedel , že aj toto som zbabral. „nechajme ho ísť, neujde nám“ Hovorím bratrancovi, no akonáhle diviak bol od nás na cca 25 m bolo mi jasné, že nám môže zas ujsť. Vydali sme sa preto za ním.Otočil sa, prikrčený zadnými nohami pri zemi sa začal pohybovať mojim smerom s otvorenou papušou plnou krvi. Odskočil som, poslal som bratranca bokom, kvôli bezpečnosti a zblízka som vystrelil jednotnú strelu na krk. Kus padol, začal mykať zadnou nohou. „dobre je, je náš“ Hovorím bratrancovi a v dialke registrujem prichádzajúceho otca so strelcom a s naším psíkom k nám. Pozriem nazad na nehybné telo diviaka, bratranec sa bol pozrieť na jeho zbrane. Pozrel sa, otočil sa a odchádza, kde tu zrazu sa náš diviačik posadil a z posledných síl sa ťahal v 2-3 metrovej vzdialenosti za bratrancom. „Peťo uhni, pozor útočí !!!“ zreval som ,odisťujúc kozlicu preskakujem medzi Peťom a diviakom na bok, aby som už dúfam naposledy ukončil jeho trápenie. Diviak pozrel na mňa, no v zápätí pokračoval v „ťažení“ na Peťa. Už musím dohováram si a tentokrát zásah posúvam kúsoček za oko, do ucha. Naposledy padá čierny bojovník na bok, naposledy pruko kope silnými nohami.
Po pár sekundách dorazili otec so strelcom, nešetriac nás vtipnými až karhajúcimi poznámkami o našom streleckom (ne)umení, dokonca nás podozrievali že sme tu mali vaic kusov. Na tak krátky čas (od prvého po posledný – 9. výstrel) cca 4 minuty to bola riadna polovačka. Nikdy som si nemyslel, že budem schopný tak rýchlo prebíjať gulobrokovú kozlicu na bezokrajový guľový kaliber! Po vybavení všetkých „papierovačiek“ a oznámení poľovnému hospodárovi sme diviačika ťahali cca 400m k autu, kde sme ho previezli do našej horárne. Po vyvrhnutí sme odobrali vzorky potrebné na vyšetrenie. Diviakovi sme diagnostikovali staršie zranenie a to zlomeninu pravej prednej nohy s nahromadeným ložiskom cca 1 dcl hnisu. Váha bola stanovená na cca 100kg živej váhy.
Udalosť vo faktoch : Strelec strielal gulovnicou kalibru 7,62x54R celoplášťovou strelou na diviaka o váhe 100kg na vzdialenosť 80m na štych , mieril na hlavu. Zásah zbabral, kedy gula prešla prednou časťou rypáka bez zjavného poškodenia, opustila ústnu dutinu medzi pravým klom a jazykom a roztrieštila pravé predné koleno. Celoplášťová strela uviazla v lopatke (!!!!) pravej prednej nohy. Od nástrelu po poslednú kvapku farby bola vzdialenosť cca 350m. Diviak bol dostrelený vo vzdialenosti cca 450-500m od nástrelu. Strelci na dohladávke nevedia poriadne trafiť nehýbajúceho sa 100kg diviaka v riedkom lese! :(
Zažil som už nejednu dohladávku, či už ako ťahač, pozorovateľ, strelec či už čo zapríčinil dohladávku,a lebo čo ukončoval dohladávku, aj ako vodič. Dohladávka diviaka má svoje špecifické nástrahy. Nechcem si ani len predstaviť čo by s nami tento kus porobil v húštine a v noci !!