Jednorohý.

Oddávna bolo mojou túžbou uloviť zver so zaujímavou trofejou – raritou.
Veľmi som túžil ju stretnúť, aspoň z časti podobnú tým, akými sa pýšili moji starší kolegovia a mali ich nemálo. Nemal som však šťastie. No jedného roku, už hodne dávno, ešte v čase nahadzovania parôžkov som v lokalite Matianovská vo februárovom podvečere koncom mesiaca, iba veľmi krátko pozoroval srnca, ktorý nejako divne nakláňal svoju hlávku pri pasení a neustále ňou potriasal. V šere sa mi tiež zazdalo, že má iba jeden parôžtek. I ten bol akýsi čudne pokrútený. Odvtedy ma táto lokalita priťahovala viac ako všetky ostatné časti revíru. Veľa vychádzok som smeroval práve do nej, ale Diana mi nepriala. Dlho mi utajovala tohto krásavca. Ale ako sa vraví, tak dlho sa chodí s krčiažkom po vodu, až studnička vyschne. Ale predsa. Začiatkom marca podarilo sa mi toho zaujímavého srnčeka znovu uvidieť. Pravý parožtek trochu pokrútený čnel iba do výšky uší, kým ľavý, tesne nad ružicou akoby nárazom ohnutý v čase rastu až tak, že jeho hrot mieril rovno pred papuľku srnca a pred papuľkou bol ohnutý tak, že bránil srnčekovi v pasení normálnym spôsobom, preto tento musel nakláňať hlavičku bokom, aby sa mohol napásť, čo mu zrejme už dlho prekážalo. Bolo to vidieť na jeho kondícii. V tele bol slabý ako biedne prezimovaná srna. Takmer sa mu napriek zimnej srsti dali čítať rebrá. Sústredenie na obtiažnu pastvu mu znižovalo opatrnosť a tak sa stalo, že raz, pasúc, dostal sa ku mne na necelých päť krokov, tak som si ho celkom dobre vyobzeral.
Odvtedy pre mňa v revíri neexistoval iný srnec, len On. Vídaval som ho zhruba do polovice marca, pričom stále naznačoval snahu zbaviť sa tejto neprirodzenej prekážky v pasení. Často búchal krivým parôžkom o zem alebo nejaký konár, len aby sa ho zbavil. No nedarilo sa mu. Približne v druhej polovici marca som ho zahliadol v čase, keď začal vytĺkať. Ešte stále sa trápil s touto pre neho nevhodnou ozdobou. Okolnosti ma donútili obmedziť návštevy revíru. Týždeň som sa nezmohol ani na jednu. Keď som sa znovu do revíru vrátil a hľadal môjho vyvoleného, akoby sa pod ním zľahla zem. Prešiel som všetky okolité lokality v blízkosti jeho dovtedajšieho stanovišťa, no nikde som sa s ním nestretol. Opatrne som sondoval od kolegov, či náhodou niektorému nepadol do oka. Nikto sa však ani náznakom nepreriekol, že by nejakého zvláštneho srnca v revíri videl. A tak vo mne stále tlela iskierka nádeje, že predsa len raz ...
Prišla sezóna lovu srncov a môjho vyvoleného stále nikde. A to už prešla prvá dekáda júna. Koncom júna – okolo 24. – na Jána – mávame posedenie s rodinnými príslušníkmi v prírode so srnčím guľášom. A srnca bolo treba streliť. V sobotu – 12. júna som sa vybral na poľovačku. Slnečné popoludnie, krátko po tretej ma vyhnalo do neďalekej lokality „Pod Vlčie“. Pomaličky, z nohy na nohu postupoval som nenáročným chodníčkom. Slnko sa schovalo za mohutnú hradbu kopovitých oblakov. Bolo horúco a dusno, schyľovalo sa k búrke. Zastal som pri obrovitom smreku a utieral si spotené čelo. Neďaleko žblnkotal maličký potôčik náhliaci sa dolu dolinkou. Na pravom brehu sa do úbočia pomaly od zeme odlepovala malá parcela bukovej mladiny, máločo vyššej ako do kolena. Chcel som sa práve usadiť na silné korene smreka, keď som krajom oka zbadal pohyb na vzdialenejšom okraji mladiny. Ďalekohľad mi priblížil srnčie, ktoré pomaličky postupovalo k vrcholu náprotivnej stráne. Až keď zastalo a obrátilo hlavu ku mne, zistil som, že ide o srnca. A čo viac, so zaujímavou trofejou. Mal iba jeden parôžtek. Pravý, aj to tak trochu povykrúcaný. Ľavého nebolo. Srdce sa mi trochu silnejšie rozbúchalo. Na um mi hneď prišiel ten môj – marcový. Srnec chvíľu pozeral mojím smerom, kým sa znovu nenáhlivo pobral k vrcholu kopca. Nevyzeralo, že ma zbadal. Len čo odvrátil odo mňa svoj pohľad, opatrne som sa začal pripravovať k streľbe. Počasie však malo naponáhlo. Zotmelo sa, a vietor v korunách vysokých smrekov začal silnieť.
Cez ďalekohľad som ho obzeral, keď už mal iba pár krokov k vrcholu. Ešte na chvíľu zastal, málo sa natočil bokom, keď som narýchlo stlačil spúšť. Zaburácal výstrel, sťaby predvoj míľovými krokmi blížiacej sa búrky. Zaregistroval som zhrbenie srnca, Otočil sa a pomaly sa spúšťal krajom mladiny k dolinke na dne ktorej som sedel vzdialený od neho viac ako sto krokov. Zlá rana, prebehlo mi hlavou.
V tej chvíli oblohu od Rizán po vrchol Končiara rozťala obrovská reťaz blesku súčasne s ohlušujúcim dunením hromu. Víchor v korunách stromov zakvílil, z olovených mrakov sa v mihu začali valiť tony vody. Blesky sprevádzané neprestajným dunením hromov, teraz už bez prestania bičovali olovenú oblohu. Rozpútalo sa hotové peklo, sťaby okamžitá reakcia prírody na môj drastický zásah do života v nej. Situácia ma prinútila narýchlo sa zbaviť pušky, ktorú som nechal pri smreku, hlavňou opretou o kameň pri koreni. Ochranu pred prívalom nebeských vôd som hľadal pod hustými konármi neďalekého dobre zavetveného mladého smreka. Blesky ďalej neustále šľahali okolitú prírodu, hromy bili v jednom kuse sťaby za trest, že včas nevarovala a neuchránila život jej zverenca. Nebolo na mne suchej nitky a z konárov hustého smreka sa mi za krk liali ďalšie litre a litre chladnej dažďovej vody. Vo vyloženej nepohode ma kváril ešte obrovský strach, či náhodou ku mne nezablúdi nejaký blesk. Strašná chvíľa však, ako nečakane rýchlo prišla i odišla. O krátku chvíľu sa obloha začala rozjasnievať a dunenie hromov sa rýchlo vzďaľovalo. Slnko znovu osvetlilo údolie Pod Vlčím. Mierne sa ochladilo. Vytiahol som sa spod hustého smreka, z ktorého konárov veľké žiarivé kvapky vody ešte stále husto padali na úplne rozmoknutú zem. Narýchlo som zhodil zo seba mokrú košeľu, vyžmýkal ju a prehodil cez malého bučka, podobne i nohavice. Takto upravený a v čvrkajúcich topánkach som sa pobral hľadať postrieľaného srnca. Nad údolie sa začal vznášať hmlistý opar.
Srnec ležal rovno v dolinke, ktorou sa ešte stále valili prúdy búrkovej vody. Kalná voda obmývala takmer polovicu jeho tela. Ešte stále žil. Keď som sa k nemu priblížil, zdvihol hlavu a vylúdil zo seba strašlivý úzkostlivý zvuk. Pokúšal sa vstať, no nešlo to. Zrejme i jeho, ako mňa, okrem bolesti, ktorú som mu spôsobil, vystrašila hrozná búrka i voda, ktorá obmývala jeho telo a on nemohol z nej utiecť.
V pohnutí, aké som dovtedy, ani odvtedy nezažil, s roztrasenými rukami som dal srncovi záraz, aby som skrátil jeho utrpenie a v duchu prosil ho o odpustenie za muky, ktoré som mu spôsobil. Vzdal som mu poslednú poctu, vyvrhol, zviazal nožičky do uzlíka a ešte stále roztrasený opúšťal som túto, pred chvíľou strašnú lokalitu.
Zo srnca sme neskôr uvarili spomínaný guláš, no ja som ho nejedol. Nemohol som. Nikomu som priebeh tejto poľovačky nezavesil na nos celých tridsať rokov. Stále, keď sa pozriem na svoju prvú a doteraz poslednú „raritu“ – jednorohého srnca, mám stále pocit i keď to nemôžem dokázať, že je to ten môj - marcový - ktorému sa podarilo zbaviť pôvodnej nepohodlnej okrasy – druhého parôžka.
Zostal však vo mne pocit, že i keby som druhú raritu stretol, nestrieľal by som, lebo čo ak...... by som zobudil živly, tie, alebo im podobné ako pri mojej prvej „rarite“?!
Skrátka a punktum. Rarity nie sú mi súdené!!!