Mojím najlepším priateľom je môj pes, ktorý je mne ako svojmu pánovi verný. Viem, že sa mu môžem zdôveriť so všetkým čo ma trápi, a on chudáčisko to nikomu nepovie. Je mojim verným spoločníkom na našich spoločných prechádzkach. A hoci nie je čistokrvným poľovníckym plemenom má veľmi rád prírodu a pohyb v nej. Má rád našu zver a občas sa s ňou naháňa krížom-krážom po lese. Mám ho rád a som ochotný dať za neho ruku do ohňa.
Raz keď som sa chystal na svoje potulky lesom tak som ho nechcel brať lebo som chcel fotografovať zver. Ale on ma ako vždy premohol svojím smutným pohľadom a tak som ho vzal. Za našou lúkou sme vybehli hore kopcom a obaja sme sa trochu udychčali. Zastavili sme sa pri studničke - vyvieračke a osviežili sme sa chladnou vodou čistou prírodnou bez prímesí. Fľašu, ktorú som si zobral z domu som naplnil týmto pokladom zeme a pokračovali sme v ceste. Prešli sme cez poľnú cestu na veľkú lúku. Mali sme pred očami nádherný výhľad na našu „rodnú obec“. Išli sme po lúke v nádeji, že sa mi ukáže pred očami nejaká srna. Prešli sme zopár metrov a môj spoločník sa zaháčil a zastal. Začal vetriť, čo nebolo u neho nič nové. Obišiel som ho a kráčal som ďalej, no sotva som prešiel desať krokov od neho pocítil som zozadu na nohe jeho tesáky poznačené starobou a potýčkami. V prvom rade som sa na neho osopil, že čo to robí, ale nemal som to spraviť. Keď nič nezaberalo a ja som nezastával predbehol ma a začal šialene vrčať a brechať smerom dopredu. Napadlo ma či náhodou nezavetril nejakého diviaka alebo nejakú šelmu našej prírody. Porozhliadal som sa ale nič som nevidel. Zrazu ma napadlo pozrieť sa na zem. Sotva tri - štyri kroky odo mňa bola na zemi vretenica. Môj pes, Baro, na ňu zúrivo brechal a ona len syčala a dobýjala sa ku mne ale on ju nepustil. Rozmýšľal som ako mu pomôcť v tom nerovnom súboji, síce som mal so sebou dýku a palicu ale ani jedno z toho som nemohol použiť lebo by ma bola pohrýzla tá zmija jedna. Vedel som aj to, že keď Barovi nepomôžem môže od nej utŕžiť zranenie a z toho by sa už len tak ľahko nevylízal. Vedľa nohy som zbadal kameň. Zdvihol som ho a celou silou hodil vretenici na hlavu. Začala sa zúrivo hádzať a ja som ju uväznil mojou palicou, ktorá má koniec v tvare ypsilon. Odkopol som od nej kameň aby som ho mohol zobrať do ruky a ešte raz som ho hodil vretenici na hlavu. To bol jej koniec.
Až potom neskôr so si uvedomil, že som ho mal poslúchnuť a obísť to miesto na chodníčku zďaleka. Nebyť jeho mohlo sa to skončiť tragédiou, „stratou pána alebo priateľa“, prinajlepšom by som si pár dní poležal v nemocnici ja ale o priateľovi ťažko povedať, či by mu bolo pomoci. Dodnes som mu vďačný, čo pre mňa urobil a nikdy mu to nezabudnem.