Po posledných augustových teplách sa leto už končilo. Srnčia ruja tiež a predo dvermi bola najzaujímavejšia časť poľovníckej sezóny. Jelenia ruja. Začala škola a nastúpil som do 9. triedy. Dni sa striedali s nocami a v škole sme čoraz častejšie s mojím kamarátom Martinom Staňom debatovali o rozbiehajúcej sa ruji. Keď skončil prvý školský týždeň, dohodli sme sa S Martinom na vychádzke do hory, popozerať ako to „tam“ vyzerá. Martin prišiel na bicykli do Ilavy a vyrazili sme. Bola ešte tma. Keď sme prechádzali cez pole, všímali sme si okraje lesa, či sa na ňom neobjaví nejaký ten diviačik, ale nikde ani srsti. Pridali sme so kroku, aby sme bol včas na mieste lebo s pribúdajúcimi minútami bolo i viac svetla. Keď sme prešli cez lúku pred diviačou oborou, zabočili sme doprava, na Klobušice. Z rohu sme pozorovali lúku pred nami. Nič na nej sme nevideli.
Keď sme sa pohli, z trávy asi 30 m pred nami vybehla srna so srncom. Tento párik mi bol známy, lebo na tejto lúke sa zdržovali celú srnčiu ruju a veľakrát som ich pozoroval. Srnec bol šestorák so slabším pestovaním ale mal pekné hnedé vysoké a dlhé parožky. O chvíľu sa stratili v prítmí lesa. Na vyššej lúke tiež po ľavej strane sa pásol srnec ale nechceli sme ho vyrušiť tak sme pokračovali ďalej. Ja som bral Martina ako svojho hosťa a preto som sa snažil aby mal čo najkrajší zážitok a viedlo som ho do dolinky, ktorú som podľa seba nazval jelenia dolina,
Keď sme dorazili na lúku , ktorá nás viedla priamo do jej srdca, pozorovali sme pri kríkoch na jej spodnej strane tri kusy srnčej zvery. Srnu, srnca a ešte jednu srnu opodiaľ. Priblížili sme sa ku venu asi na 80 metrov a ďalekohľadmi sme pozorovali srnca. Krásny šestorák s parožkami vysoko nad uši a dosť hrubými, nás dobre naladil. Bol to jeden z najsilnejších srncov aké som tu videl. Popásli sa ešte asi 10 minút, potom sa zatiahli. Rozhodli sme sa pre poľovnícky chodník, ktorý viedlo spodnou časťou bukovej hory lemujúcej lúku z ľavej strany.
Po chodníku sme išli opatrne. Asi po 10 minútach cesty sme začuli akési mrmlanie. Zastavili sme sa a načúvali. Bol to jeleň, ktorý si mrmlal pri odpočinku po nočnej paši krížom cez lúku asi 400 metrov od nás. Vyšli sme z hory na ďalšiu lúku na ktorej stál posed. Keď sme cez ňu prechádzali, znova sme ho počuli. Vošli sme do hory, nad ňou s cieľom prejsť zvážnicou ponad bukové mladiny a pozrieť, či sa v nich nezdržiava nejaká zver. Keď sme sa na ňu dostali, prešli sme hrebeňom hory z na lúku, z ktorej sme predpokladali, že by tam jeleň mohol byť. Našli sme však len ležovisko. V to ráno sme už nič viac nevideli.
Ďalšiu vychádzku sme naplánovali s Martinom vo vyššie položenej Iliavke, pod Vlčincom. Keď som sa na bicykli vyštveral na vrchné lúky, volal som na mobil Martinovi, nech príde hore. On však, že od chrbta mu v Sokole ručí jeleň, tak som sa spustil z lúk na Štyri lipy za kamarátom. Onedlho sme už spolu stúpali na bicykli ku Sokolu, do sadom. Bicykle sme odložili v kríkoch a pešo pokračovali ďalej. Martin zbadal srnca, ale ja so nemohol vidieť nemohol, lebo stál z druhej strany kríku. Potom odbehol. Keď sme boli už v horných partiách sadov, Martin počul zaručanie. Ja som ho nepočul. Martin sa na mňa krivo pozrel, a povedal že som hluchý. Vyšli sme z kríkov na malú čistinku, a zastali sme v jej strede. Načúvali sme. V kríkoch lemujúcich čistinku z hornej strany ani nie tridsať metrov od nás zaručal jeleň. Podľa hlasu mladý. Bol som rád, že ručí tak blízko. Ešte raz sa ozval, a potom sa odmlčal. Asi po pol hodine sa začalo stmievať. Rozhodli sme sa prejsť na druhú stranu, pod Vlčinec, a pod horou počúvať jelene. Keď sme dorazili na určené miesto, bola už tma, a začal pofukovať studený vietor. Asi dvadsať minút sme sedeli, skoro do pol ôsmej, a nič. Prehovoril som Martina, aby ešte chvíľu vydržal, že niaky paroháč sa isto ozve. Oplatilo sa. O chvíľočku sa z hustého porastu asi 100 metrov od nás začal ozývať jeleň mohutným hlasom. Bol som rád. Ešte chvíľu sme počúvali, a potom sme sa pobrali spať do tmou zaliatej doliny. Dolu tmavou lúkou sa išlo na bicykli zle, ale zvládol som to.

V deň mojich menín sme sa znova s Martinom vybrali do lesa na ruju. Volám sa Michal, čiže 29.september bol ideálny na vychádzku, keďže ruja vrcholila. Na lúke na ktorú sme mali ísť už stála Niva, tak sme sa rozhodli len tak prejsť po lese, a niekde si nájsť miesto, a počkať do zotmenia. Keď sme schádzali dole do doliny, počuli sme jeleňa ako ručí v diaľke niekde z náprotivnej strany, z hrebeňa. Pre hustnúce šero sme sa museli vrátiť, ale videli sme srnca a srnu. To zaručanie, čo sme počuli v ten večer, bolo posledné, ktoré som cez ruju počul.
Samozrejme, že vychádzok na ruju bolo viacej, ale nie vždy dopadli úspešne. Raz my postriežku prekazili turisti, raz diviaky, raz silný vietor. Zopár vychádzok som podnikol aj s Otom, mojim kamarátom, s ktorým sme chodili do mojej obľúbenej doliny, za starým jeleňom. Jelenice sme videli, ale jelene nie a nie stretnúť. O istom jeleňovi som vedel len o desatorákovi zo 4líp, ale prekazilo my to hmla ktorá bola hustá ako mlieko, a nevideli sme na krok.
Ruja skončila, a zážitky z nej sú ešte čerstvé a farebné, i keď neboli nejaké dobré. Túto ruju asi pri mne šťastie nestálo. Dúfam , že o rok to bude inak.

(rád si prečítam Vaše komentáre k môjmu príbehu) ĎAKUJEM!