Celý deň bol v práci nevrlý, nevedel sa dočkať kedy pôjde domov. Na večer bol dohodnutý s najlepším priateľom. Mali ísť na postriežku k pokosenému lánu ovsa. Vedeli že sa tam diviaky zdržiavali. Obidvaja mali povolenia už dávno ale do lesa sa kvôli pracovným povinnostiam nedostali. Konečne bol doma, rýchlo si začal baliť veci, ďalekohľad, nôž, repelent, teplé oblečenie, niečo na zahryznutie a to najdôležitejšie, svoju osvedčenú guľovnicu. Keď ručičky na hodinkách ukázali pol piatej zazvonil pri vchodových dverách zvonček. Otvoril, bol to jeho kamarát v plnej „zbroji“ vzal si veci a šli. V aute sa dohadovali kto pôjde na ktorý posed lebo lán bol veľký a lemovalo ho viacero vysokých posedov. Kamarát si vybral posed na dolnom okraji lánu a on sa vybral na posed na starom buku ktorý bol na kraji lesa asi v polovici lánu. Ručičky na hodinkách ukazovali niečo po šiestej keď sa usádzal na posede. Našiel si pohodlnú polohu na sedenie, lebo nevedel ako dlho budú čakať kým niekomu vídu diviaky. Pomaly sa zvečerievalo a komáre začali dobiedzať, už si myslel že to nevydrží, ale spomenul si že má v plecniaku repelent. Natrel sa ním a komáre dali pokoj, už sa sústredil len na lán pred sebou. Na kraji lesa sa mihol tieň, spozornel a pevnejšie zovrel pušku v rukách. Z lesa vystrčil hlavu jeleň, chovný a pravidelný šesťnástorák s parožím ešte v lyku. Vyšiel mu rovno pred posed, ale keď zistil že tam toho veľa nenájde pobral sa späť do lesa. Vyčkával ďalej, po chvíli sa lesom ozývalo praskanie haluzí, kvikot a občas slabšie zagrúlenie. Pred posed mu vyšla početná diviačia rodinka. Tvorili ju 4 dospelé diviačice asi 13 diviačat a 7 lanštiakov. Odistil pušku a namieril na lanštiaka stojaceho troška bokom od čriedy. Už sa chystal vystreliť, keď v tom vodiaca diviačica sfučala a celá črieda sa rozbehla smerom k lesu. Pod lesom sa zastavili. Nevedel čo ich vyrušilo, veď vietor mal dobrý. Puškohľadom prečesal okolie, naľavo od neho videl tieň ktorý tam predtým nebol. Tieň sa pohyboval smerom k posedu, nevedel čo to je ale najskôr to mohol byť veľký diviak alebo medveď. Diviačia rodinka zotrvala na mieste ale po chvíli sa upokojila začala hodovať, dávala to najavo hlasným mľaskaním a občas sa ozvalo aj kvíknutie. Jeho už však zaujímal len tieň ktorý sa pomaly približoval k posedu. Už ho uvidel, bol to veľký diviak, samotár. Stál tak, že ho mesiac pekne osvetľoval. On už len čakal na vhodnú príležitosť, tá nastala keď sa ozval výstrel z dolného okraja lánu. Diviak zdvihol hlavu, zbrane sa mu zaleskli v mesačnom svite a otočil sa tak, že mu ukázal ľavý bok. Kríž puškohľadu sa ustálil za lopatkou, prst sa jemne dotkol spúšte, ozval sa výstrel. Plameň z pušky ho na chvíľu oslepil, keď sa rozhliadol na strnisku pred sebou už nič nevidel. Rozmýšľal či ho neminul, ale v tom ho vyrušilo vibrovanie mobilu. Zdvihol, bol to kamarát oznámil mu že strieľal na silného diviaka a že po výstrele na krk zostal v ohni, zablahoželal mu k úspechu a vysvetlil svoju situáciu. Dohodli sa že on sa pôjde pozrieť na nástrel, poprípade ho označí a príde ku kamarátovi pomôcť mu s jeho diviakom a tam sa rozhodnú ako ďalej lebo ísť v noci za poraneným diviakom je nebezpečné. Na nástrele našiel trocha farby tak ho označil palicou na ktorú priviazal bielu vreckovku pre ľahšiu orientáciu. Keď došiel ku kamarátovi ten už vyvrhoval asi 160 kg diviaka s nie veľkými zbraňami. Spoločne odtiahli diviaka k autu, s menšími ťažkosťami ho dostali do kufra jeho kombíka a vybrali sa oznámiť všetko hospodárovi. Diviaka nechali u hospodára na dvore a ponáhľali sa k nemu domov po jeho kopova Karmena. Ešte sa len priblížil k jeho klietke a Karmen už vedel čo ho čaká, veď to nebolo po prvý krát. Zvesil farbiarsky remeň psovi nasadil obojok a nasadli do auta. V aute bol pes ešte nervóznejší lebo cítil diviaka ktorý bol ešte prednedávnom v aute. Keď už boli na nástrele pes hneď napol remeň a oni šli za ním. Viedol ich dobrých 200 metrov keď začal byť akýsi nervóznejší. Pustil ho z remeňa a pes sa rozbehol smerom k veľkej mladine. Po chvíli začal hlásiť, no jeho brechot sa miešal so zlostným grúlením a už z ďaleka bolo počuť sekanie diviačích klov. Diviak ešte žil. Opatrne sa približovali k mladine, hneď ako ich uvidel pes začal ešte zlostnejšie dorážať na okraji mladiny. Diviaka nevideli, ale až po chvíli sa mladina roztvorila a z nej sa vyrútil obrovský diviak rovno na psa. Ten vrtko uskočil a diviak naspäť zatiahol dnu. On vzal pušku do rúk a v tom si všimol že montáž puškohľadu sa mu hýbe. Preto diviak ešte žil, nevedel presne kam ho zasiahol. Rýchlo zložil puškohľad a začal posmeľovať psa. Ten ešte viac začal dorážať pri mladine a aj do nej aj vbehol. Po chvíli z nej vybehol a hneď za ním sa z mladiny vynoril diviak. Ozvala sa rana, diviakovi sa podlomili kolená a už sa ani nepohol. Až po chvíli sa rozhodli ísť k nemu. Pri prezeraní zistili že ho zasiahol do stehna, s takýmto zranením by prežil. Diviaka chceli vytiahnuť z húštiny no ani s ním nepohli, vzali preto psa a šli pre pomoc. Keď už boli oba diviaky u hospodára na dvore mohli dopodrobna rozobrať situáciu a on skonštatoval že už bude viac dbať o svoju zbraň lebo mohol prísť o nádhernú trofej. Najväčšie zásluhy mal však na tom všetkom Karmen, lebo nebyť jeho diviaka by nemuseli nájsť. Ale nie všade je to tak, čím ďalej, tím viac je u nás čoraz nemej poľovne upotrebiteľných psov...