Poľovný lístok mal asi 2 roky a členom združenia bol asi rok. Nemal sa čím chváliť čo sa úlovkov týka. Kvôli externému štúdiu na vysokej škole bol jedným z najaktívnejších členov združenia. V revíry bol skoro každý deň, dopĺňal soliská, opravoval kŕmidlá, posedy a pozoroval zver. Poznal každého srnca, podľa stôp aj diviakov ale čo ho najviac fascinovalo boli jelene. Dokázal presedieť na posede aj celú noc a pozoroval tie majestátne zvieratá ako sa pásli na lúke. Blížila sa jelenia ruja a on dúfal že za svoju celoročnú prácu dostane povolenie aspoň na jeleňa I. vekovej triedy. No o to väčšie bolo prekvapenie keď mu hospodár vložil do ruky povolenie na jeleňa IV. vekovej triedy so slovami: “Lovu zdar!“ Ostal tam stáť v nemom úžase a až po chvíli keď sa spamätal obrátil sa na hospodára so slovami:“ Prečo ja?“ On mu odpovedal:“ Zaslúžiš si ho, čo si ty stihol u nás v revíry spraviť za jeden rok niektorý členovia nespravili za 10 a o závisť sa neboj všetci ti prajeme aby si strelil poriadneho jeleňa.“ S tými to slovami ho odprevádzal k autu a ešte raz mu zaželal lovu zdar. Po príchode domov nevedel čo skôr. Večer sa vybral do revíru, chcel zistiť či starý nepravidelný dvanástorák dodržiava svoje zvyky. Vychádzal presne o pol desiatej na lúku pred vysoký posed. Bol presný ako hodinky len čo ručička na hodinkách prešla na 30 minútu jeleň vystrčil hlavu z lesa a vetril. Všetko bolo v poriadku tak vyšiel na lúku pred posed a začal sa pásť. V diaľke sa ozvalo ťahavé zaručanie, dvanástorák sa vzpriamil a chrapľavo zaručal. Ruja začala, už podľa hlasu usúdil že je to starý jeleň a rozhodol sa že ho na najbližšej postriežke uloví, ale kvôli rodinným problémom sa do revíru dostal až o týždeň. Ruja bola v plnom prúde. Sedel na vysokom posede a čakal na svojho jeleňa. Nemusel čakať dlho len čo sa troška zošerilo vyšiel na lúku a so sebou mal aj 5 jeleníc. On len tíško sedel a v rukách zvieral starú guľobrokovú kozlicu kalibru 7x57R/12 ktorú mal po svojom otcovi. Mal síce aj novú guľovnicu ale tú nechal doma. Veril že táto zbraň mu prinesie šťastie. Blízko posedu sa ozvalo hrozivé zaručanie, nebol to však jeho jeleň. To zaručanie ho celkom prebralo zo spomienok na otca a zase sledoval scenériu pred sebou, dvanástorák odpovedal a na lúku sa vyrútil jeleň. Bol to desatorák s hrubým krkom a parohy nemal ukončené korunou, typický výradový jeleň a ešte aj škodník. Rozhodol sa, dvanástoráka nechá tak, predsa si nezaslúži tak silného jeleňa a svoju pozornosť zameral len na škodníka. Lesom sa ozval náraz parohov, jelene sa do seba pustili skôr ako stihol zdvihnúť zbraň. Narážanie parohov sa ozývalo celým lesom, tento súboj sledoval len on a jelenice ktoré stáli bokom. Odistil pušku a namieril na súperiacich jeleňov, veril že dvanástorák škodníka porazí a on bude môcť vystreliť. Ticho sledoval tento súboj, srdce mal kdesi v krku a ruky sa mu triasli že nemohol ani poriadne zamieriť. Stalo sa však niečo čo nečakal, dvanástorák sa škodníkovi vytočil trocha bokom a ten to využil a zaryl svoje parohy do jeho tela. Smrteľne zranený jeleň sa dal na ústup a pomalým krokom zmizol v lese. Škodník víťazne zaručal a začal naháňať jelenice. Vošiel do neho hnev, triaška zmizla, puška šla pevnejšie do pleca, kríž puškohľadu sa ustálil za lopatkou a horou sa ozval výstrel. Jeleňom myklo spravil pár skokov a spadol do trávy. Viac sa ani nepohol, zložil pušku, nesklamala, počkal asi 15 minút a zišiel z posedu. Jeleňa vyvrhol a mobilom zavolal hospodárovi aby prišiel s džípom a cestou sa zastavil u neho po jeho farbiara. Za pol hodinu už bol hospodár aj s ďalším členom združenia pri ňom. Všetko im vysvetlil vzal farbiara a vydal sa po stopách poraneného dvanástoráka. Stopa sa sledovala zo začiatku ľahko lebo bolo pri nej veľa farby ale aj ta neskôr zmizla. Spoliehal sa na psa ten vždy napínal remeň a to ho upokojovalo. Asi po 100 metroch ho pustil z remeňa a o chvíľu sa ozývalo hlásenie z jedného miesta, pridal do kroku. Keď došiel k psovi videl že jeleň ešte žije. Ležal v mláke a chladil si rany, už nevládal vstať ale parohami sa oháňal na psa ktorý povzbudený prítomnosťou svojho pána začal dorážať ešte viac. Odvolal psa a priviazal ho o strom aby mu nezavadzal. Zvesil pušku z pleca, odistil, namieril jeleňovi na krk a vystrelil. Rana z milosti bola nevyhnutná, majestátne parohy sa po výstrele zaborili do bahna a už sa ani nepohli. Na líci sa mu objavila slza. Sadol si vedľa psa a čakal na príchod chlapov. Vedel že sa ukážu lebo museli počuť hlásenie psa a aj výstrel. Hneď ako sa dostali k nemu začali mu blahoželať k dvom krásnym úlovkom, on si však nemyslel že ten druhý je až taký krásny. „Toho dvanástoráka som si nezaslúžil, bola ho škoda“, vravel keď mu hospodár podával zálomok. Ešte v ten večer tancovala palica na jeho zadnej časti tela...a to čo sa dialo potom je už o inom čo asi každý poľovník dobré pozná.......