Utorok 29.7.2008 som bol rozhodnutý navečer zájsť do revíru pozrieť nejakého diviačika. Po horúcom dni v práci a splnení ďalších povinností som sa konečne dostal asi o 19.35 h do dediny kde poľujem. Pred dedinou som videl, ako z veľkého poľa práve odchádzajú kombajny, ktoré zožali úrodu žita – holice. V tejto lokalite som bol naposledy v nedeľu ráno, bez úspechu a nemal som v úmysle tam ísť, ale tie kombajny mi vnukli myšlienku to skúsiť na strnisku. Počas môjho poľovania som nikdy nemal šťastie na strniskách, diviaky sú u nás príliš opatrné a nevychádzajú i keď ich je monokrát počuť vedľa poľa. Lán žita susedí s kukuricou a diviakov je tam určite veľa, čo nasvedčujú predchádzajúce úlovky kolegov a neprehliadnuteľné stopy po ich prítomnosti. Tak sa stalo, že okolo 20.00 h som zastal s otcovým Gazom asi 30m od posedu pri remízke medzi pokoseným žitom a kukuricou. Po polhodinke na posede po pozorovaní pár zajacov a niekoľko kusov srnčieho mi zostalo chladno, lebo začalo fúkať a evidentne som to podcenil. V tomto momente som ešte netušil, že mi bude horúco. V myšlienkach som sa zmiernil s tým, že diviaci nebudú a musím ďakovať aj za to čo som videl. O 20.50 h som sa pohol od posedu po strnisku cca 2m od kukurice smerom k dedina, či náhodou v jame za horizontom nebudú nejaké prasiatka. Asi po 50m mi silný závan vetra od kukurice doniesol do nosa nezameniteľný pach diviakov. S týmto sme sa streli asi všetci, čo chodíme po lese. Kukurica bola evidentne ničená nájazdmi čiernej, ale v tom okamihu som bol presvedčený, že nevíde von. Od ruského teréňáku som bol asi na 300 m keď silné zagrúlenie hneť vedľa v kukurici vystrelo moje zamyslené telo a inštinktívne namierilo hlaveň šprinkfilda do miesta odkiaľ to prišlo. Strach, prekvapenie, vzrušenie emócie sa prelievali jedna cez druhú. Tiché grúlenie diviačice, lámanie kukurice a to, čo som očakával, že sa tieto zvuky budú vzďaľovať s jej divokým útekom neprišlo, naopak silneli. Prehľad som teda nemal vôbec dobrý, bol som veľmi blízko a na adekvátnu reakciu to nebol. Rozbehnutú diviačicu by som výstrelom zasiahol iba ak náhodou. Potichu som začal cúvať na strnisko, každé praskanie a šušťanie slamy pod nohami bolo zrazu akési hlasné. Svetelné podmienky boli pomerne dobré až na tú nepriehľahnú stenu kukurice. Cúvajúc chrbtom na strnisko a puškou namierenou späť som na okamih zazrel diviača a vtedy sa objavila ona. Stála majestátne na strnisku kolmo na mňa asi 15 m nás delilo. Rypák pri zemi pomalými krokmi vyrazila ku mne, v tom momente mala červenú bodku medzi očami, vduchu prosím „zastaň“, nechcem vystreliť. Asi ma počula a zastala, ja hrdina situácie odlícim pušku rozpažím a ani nie hlasným šúú, šúú odháňan zviera, ktoré sa otočilo a išlo naspäť. Ja tak isto ale rýchlejším krokom, hľadám očami posed, auto, vstrebávam práve zažité keď počujem šušťanie slamy. Otočím sa a veru tak, pekne rozbehnutá diviačica. Veru nebol čas na macherské strieľanie, vymenili sme si garde – som lovený. Tie pásy slamy po kombajne mi slúžili ako prekážky takto som nebežal ani nepamätám. Pri preskakovaní sa mi utrhlo pútko na ďalekohľade, ktorý som mal na krku a ten mi padal k zemi, trafil so ho kolenom a vlastne kopol pred seba. V behu som ho schmatol a očami meral vzdialenosť k autu. Pred časom som podstúpil operáciu žalúdka a mám vo zvyku nie veľmi doťahovať remeň na nohaviciach a prišlo i k tomu. Nohavice spadli na kolená. Pohľad na mňa musel byť totálne pomižujúci. Otočím sa a diviačica so štyrmi prasiatkami na mňa pozerá asi zo 60 metrov. Ej nerozmýšľal som ja nad poľovačkou – rýchlo preč k autu. Cestou som schmatol púzdro na pušku, ktoré som nechal pri posede a už som bol pri aute, zadychčaný spotený, ale pri aute. Minúta, dve neviem koľko, ale zrazu som schmatol ďalekohľad a pozerám tým jediným smerom. Veď ona ide sem. Myšlienky preleteli ako blesk. Vravím si už je dobre, lebo som práve vystupoval na posed. Prechádzali predo mnou a ja som mal už zalícené. Padol výstrel a to typické plesknutie. Vedel som, že tam jedno zostalo. Starostlivá mama neodbehla ďaleko, zastala otáčala sa na všetky strany, volala. Veľkým oblúkom sa dostala na miesto, kde zhaslo jedno jej malé. Zo dvakrát rypákom šťuchla do nehybného tela a odišla.
Z tohto loveckého zážitku sa úprimne teším, lebo dopadol tak ako som chcel, teda odlovením želaného kusu.