Tak, ako asi každý,, i ja som sa tešil na leto, a na prázdniny. Prišlo vysvedčenie, a ja som v ôsmej triede obstál s jednotkami a dvojkami, žiadna trojka. Začali sa prázdniny. Piatok sme dostali vysvedčenie a už na druhý týždeň v utorok, sme mali ísť na dvojtýždňovú dovolenku. Štrnásť dní bez miest mojich obľúbených hôr, kútov ktoré rád navštevujem, a bez obľúbených lúk, na ktorých som videl krásne príhody, to teda nebola výhra. A tak som si naplánoval, že medzi tými troma dňami od pondelka do piatka musím ísť do hory, a rozlúčiť sa s nimi. Sobotu ráno sme upratovali, tak ráno som ísť nemohol a večer som ísť nechcel, a v nedeľu ráno sme išli do kostola, takže rozhodnutie padlo na pondelok ráno. V nedeľu poobede bolo dusno, a bál som sa či nebude pršať, ale aj tak som išiel za Mišom, spýtať sa či pôjde somnou. Ten môj návrh hneď zamietol, a tak my ostával už len Otto, ktorému som napísal esemesku. Ten my však neodpísal, a tak som sa rozhodol ísť sám. Ešte večer som si pripravil plecniak, z ďalekohľadom, nožom, a vodou. Budík som nastavil na 3:20, a ľahol som si.
Ešte v noci ma zo sladkého spánku vytrhol zvuk budíka, a vyletel som z postele ako obarený. Zobudila sa aj sestra, a hne na to aj druhá. Vypočul som si hubovej polievky, a radšej som sa rýchlo obliekol, a išiel do kuchyne. Do plecniaka som hodil kúsok vianočky, a bol som hotový. Bola ešte tma. Miesto vychádzky som zvolil asi 7kilometrov od môjho bydliska, tak som šiel na bicykli. Zamkol som byt, vzal bicykel a za tmy sa vybral do Iliavčanskej doliny. Vyšiel som z mesta, a už som musel ísť cestou ktorú z jednej aj z druhej strany lemovala hora. Žiadne svetlá, ani stavby. Všade tma, a ticho. Začal som si vypiskovať aby som sa upokojil, takto som išiel asi dvadsať minút. Keď som prechádzal okolo lúk na pravo odo mňa, nič na nich nebolo. Zatavil som, a prezeral okraje lesa. Nad Vršatcom zružoveli zore. Slnko sa po jeho bralách nenáhlivo šplhalo na oblohu. Keď som dorazil do Iliavky, nevedel som kam si mám dať bicykel, tak som sa rozhodol schovať ho na cintoríne. Sám, na cintoríne, trhajúca sa tma. Radšej som odtiaľ rýchlo zmizol-pre istotu. Už bez bicykla som kráčal po ceste na lúky pod Vlčincom. Vyšiel som na prvú, a zazrel som štyri kusy srnčej. Jeden párik asi päťdesiat metrov od chodníka, druhý bol od nich ďaleko. Po chodníku som sa priblížil asi na päťdesiat metrov od bližšej dvojice. Zastavil som sa, a ďalekohľadom som pozeral čo sú zač. Vidím srnca a srnu. Srna sa pásla, srnec meravo stál, a pozeral mojim smerom. Vtom silno, niekoľko krát po sebe zabrechal. Zvuk sa tiahol po celej doline, a náprotivná strana nám ho vrátila. Skrčil som sa, a približoval som sa bližšie k nim. Asi tridsať metrov od nich som zastal, a opäť si ich prezerám cez ďalekohľad. Srnec znovu začal brechať, a nervózne hrabal ratičkami. Neprestal, a stále hľadel a mňa. Parožie šestoráka som pozoroval už hodnú chvíľu. Srnec nahnevaný že ho ruším aj zo srnou nenáhlivo zatiahli do kríkov. Po ceste ešte stále brechal, a keď sa aj z družkou stratil v poraste, stále ho bolo počuť. Druhé dva kusy sa pásli ďalej odo mňa, tiež srnec zo srnou. Keď videli, že tí pred nimi zatiahli, aj oni sa rozhodli ísť do bezpečia. Srnec takisto brechal až kým nezmizol. Ja som postupoval ďalej na vyššie lúky. Keď som na ne dorazil, ďalekohľadom som ich prezrel. Nikde ani srsti. Zadíval som sa dolu do doliny a zamyslel som sa...Keď som sa otočil, asi sto metrov odo mňa bolo niečo veľké. Dvíham k očiam ďalekohľad a vidím diviaka, je sám. Pozoroval som ho asi dve minúty a zmizol v mladine. V tom na lúku z malých kríkov vybehli dva veľké diviaky a sedem diviačat. Terén bol zvlnený preto som sa k nim chcel priblížiť, dostal som sa k nim asi na osemdesiat metrov. Malé diviačiky s rypáčikmi pri zemi pobehovali okolo bachyne. Ďalší kus ryl opodiaľ. Divadlo som pozoroval asi desať minút a potom s pribúdajúcim svetlom zatiahli od lesa. Ešte chvíľu som stál a díval sa na lúky. Rozhodol som sa prejsť na druhú stranu doliny a na posede pod rozľahlou rúbaňou počkať na zaťahujúcu zver. Keď som prechádzal vysokou trávou siahajúcou až po pás, zdvihol som z odpočinku srnca a srnu, boli to asi tí zo spodných lúk. Srnec zas brechal ako o život. Keď som dorazil na posed, sadol som si a prečesával okraj lesa ďalekohľadom. Zjedol som vianočku a napil som sa. Sedel som asi pol hodinu ale bezvýsledne. Zliezol som z posedu a prešiel z lúk do dedín. Vzal som bicykel z cintorína a sedem kilometrov do Ilavy mi dole kopcom ubehlo rýchlo. Ešte som sa zastavil na Ďuriháji, nabral trochu čerešní, a vrátil som sa domov. Ešte všetci spali. Nečudo. Bolo len za desať osem. Prezliekol som sa, a trochu som si poležal na pohovke.
Na druhý deň sme išli na dovolenku, a ja som bol spokojný, že rozlúčka, aj keď len na dva týždne, dopadla dobre. Tešil som sa keď prídem, že zase navštívim naše hory. Naše krásne slovenské hory, na ktoré môžeme byť právom hrdý. A hrdý som na ne i ja, lebo sa v nich skrýva krása, ktorá sa len ťažko opisuje, ktorá je zahalená rúškom tajomstva, a každou návštevou v prírode ju trochu poodhaľujeme. Preto sa snažme naše hory zveľaďovať a chrániť, aby sme sa spolu s ostatnými mohli tešiť pri pohľade na ne.