Je máj, lásky čas. Od mojej poslednej vychádzky do hory ubehlo veľa času, a už ma to doma nudilo. Niečo ma ťahalo do hôr. Zdvihol som mobil a už sa dohadujem s Ottom Michaličkom, kde a kedy sa vybrať do zeleného kráľovstva.
Rozhodnutie padlo, a ja som už kráčal Jesenskou ku Ottovi na Skalu. Stretol som starého poľovníka, a nesmelo som sa spýtal, či bol v hore. Povedal som mu, že my tam práve ideme. Hneď na to povedal:“ak chceš niečo vidieť, choď na lúky za Skalou.“ Vravel, že tam chodí muflonia, danielia aj srnčia zver. Poďakoval som sa za radu, a o chvíľu som zmizol v diaľke. Otto ma už čakal na dohodnutom mieste. Povedal som mu, čo my povedal poľovník, ale po vzájomnej dohode sme určili miesto o trochu vyššie. Rozhodli sme sa, že prejdeme z lúk za Skalou do hory, a po zvážnici sa presunieme na niektorú z rúbaní, a počkáme na preťahujúcu zver. Prešli sme cez most ponad potok, a vybrali sa na lúky za Skalou. Prešli sme dve, a na tretej sme sa zastavili a obzerali si lesnú škôlku. Napili sme sa z prameňa studenej horskej vody, a pokračovali v ceste. Keď sme vstúpili do prítmia lesa, snažili sme sa ísť čo najtichšie aby sme neplašili a nestresovali zver. Asi po pätnásť minútovej ceste sme sa zastavili, a rozhodovali sme sa, kam zasadnúť. Rozhodli sme sa ísť ďalej, a ak nájdeme vhodné miesto, posadíme sa v svahu, s dobrým výhľadom na celú horu po nami aj po stranách. Ani neviem prečo, ale išli sme stále ďalej, a ďalej, až sme natrafili na rúbaň v lokalite zvanej Starý háj. Keďže sme v nej predpokladali zver, šli sme po chodníčku popod ňu čo najtichšie, a pokrčili sme sa skoro až na kolená. Asi po desiatich krokoch počujeme békanie, ale nie srnčie. Vystrel som sa, a asi na dvadsať metrov od nás vidím bielu škvrnu. Sústredím sa, a vidím muflónov. Tá biela škvrna bola sedlo. Vidím barana, za ním druhého, a kdesi za nimi čosi pobehuje. V okamihu, ako blesk z oblohy vystrelila črieda muflonej zveri z porastu rúbane. A z troch baranov sa vyklulo asi dvadsať kusov tejto zveri, hnajúcej si to dolu horou asi na pätnásť metrov od nás.
Asi po päťdesiatich metroch Črieda zastavila, a pozerá na nás. V čriede boli zastúpené všetky vekové triedy samčej aj samičej zveri. Ovce, malé muflónčatá, čertíky aj dospelé barany. Potom sa opäť s lomozom rozbehli, a stratili sa v Porubskej doline. Prekvapení týmto stretnutím sme sa s Ottom na seba pozreli a vravel my aké kusy jednotlivo videl. Ja som si všímal malé muflónčatá, a barany. Spozorovali nás asi vtedy, keď som sa postavil. Analyzovali sme predošlú situáciu. Muflóny boli už nevedno kde, a tak sme sa aj my sme šli ďalej, a cez skaly ktoré sme prekročili sme sa dostali až na samý vrch Starého hája. Pohľad na Iliavčanskú a Porubskú dolinu bol prenádherný. Tento krásny kút Strážovských vrchov strážili štíty Vlčinca, Sokola a najvyššieho Vápča. Zapísali sme sa do výstupnej knihy, a na drevenej lavičke sme sa trochu najedli a napili. Otto si mobilom fotil scenériu pod nami, ja som kúsok od neho prešiel asi dvadsať metrov po hrebeni. Terén bol zvlnený a za skalou som ho už nevidel. Vtom so začul ďalšie bečanie. Z ďalekohľadom v ruke som stál. Zbystrel som. Asi na pätnásť metrov popod mňa pretiahol baran, a za ním dve ovce. Prešiel som okolo kríkov, aby som nazrel do mladého porastu do ktorého vošli. V poli ďalekohľadu som zbadal ďalšiu čriedu muflónov, ale oveľa väčšiu ako tú predtým. Bolo v nej asi tridsať kusov tejto zveri. A tá, akom lavína pustila sa dole svahom na Iliavčanskú dolinu. Tá črieda čo sme videli predtým to nemohla byť, lebo by nemala ako prejsť z jednej strany na druhú, a navyše tá išla na štyri lipy a táto, väčšia bola nad Iliavčanskou dolinou s druhej strany Starého háju. O chvíľu zavládlo ticho. Len jeden čertík ostal hore a stále na nás zízal. A potom aj ona sa pobral za čriedou. Aj v nej boli najrôznejšie vekové triedy. Najviac nás však zaujal starý mocný muflón s parádnymi rohami. Hodiny ukazovali ešte len 19:35. Cez svah dolu na zvážnicu sme sa cez skaly driapali ťažko, ale keď sme stáli na nej, po ceste vystlanej lístím sa nám išlo dobre a cesta nám ubehla rýchlo, za chvíľu sme stáli na lúkach. Aj keď sme mali ísť pôvodne na ne, ale posunuli sme sa na vyššiu, rada starého poľovníka bola na mieste.