S e n.

Tak ako každý človek i ja som mal a ešte stále mám svoje sny. Niektoré sa mi už splnili, na niektoré ešte len čakám a dnes už musím skonštatovať, že jeden z mojich veľkých snov sa mi nenávratne rozplynul. A o tomto by som Vám chcel porozprávať.
Už od detstva som túžil stať sa poľovníkom. Keď moji rovesníci čítali časopisy o autách, motorkách, ja som mal vo svojich rukách poľovnícku literatúru, hlavne však knihu Poľovníctvo v obrazoch od autora Hercega. Hltal som ju po písmenkách, donekonečna obzeral obrázky a pri to som sníval, že raz budem aj ja poľovníkom. Tento sen sa mi splnil až 2 roky po vysokej škole v roku 2001 vo veku 27 rokov. Pomerne neskoro, ale predsa. Z detstva som mal však ešte jeden veľký sen, ktorý bol s predošlým úzko spätý. Túžil som vlastniť sučku hrubosrstého jazvečíka. Sen sa mi splnil v roku 2002, keď som si zadovážil sučku menom Kasta z Tŕnistej.
Naše prvé kontakty boli spočiatku trochu rozpačité, ako keď sa dvaja 15-roční mladí ľudia túžia spoznať. Skúmali sme sa navzájom. Začali sme spolu pravidelne navštevovať revír, v ktorom poľujem, pričom som sledoval jej reakcie na zver, čerstvé stopy, farbu a podobne. Nevedel som si predstaviť posliedku či postriežku bez jej prítomnosti, bez jej inteligentného pohľadu spopod chumáčikovitého obočia. Stále ma prekvapovala niečím novým. Spočiatku sa mi javila trošku menej temperamentná a ostrá, ale to bol len klam. Keď sa mi podarilo uloviť svojho prvého diviaka, tak sa mi predviedla v celej svojej kráse. Diviak po výstrele značil zásah. Prišiel som na nástrel, ale farby nikde. Ako je to možné, veď som videl, ako diviak značil?! Počas hľadania farby som od vzrušenia úplne pozabudol, že Kastu nemám na remeni, ale šla mi na voľno povedľa nohy. Naraz len vidím, ako sa rozbehla cez húštinu smerom k dolinke. Po chvíli počujem ako hlási a ako doráža do postreleného diviaka. Šiel som teda za ňou a tu sa mi naskytol krásny pohľad. Kasta pobehuje okolo diviaka, hlási a doráža ostošesť. Zmenila sa na nebojácnu a odvážnu šelmu, ktorá však vedľa diviaka čo do veľkosti vyzerala ako mucha na bonbóne. Diviaka som dostrelil a potom som si už len vychutnával hrejivo – mrazivý pocit z môjho úlovku. Kasta bola spokojná. Ja tiež, pretože sa mi jednak podaril pekný úlovok a jednak som sa presvedčil, že Kasta je poľovný psík „s plnou výbavou“.
Asi po roku som sa rozhodol, že Kaste nájdem partnera – vážnu známosť. Spočiatku tento vzťah prežívala dosť platonicky, čo sa psíkovi - partnerovi evidentne nepáčilo. Chcela mu tak dať zrejme najavo, že je slušne vychovaná a intímne zblíženie pripustí až neskôr. Výsledkom ich snaženia bolo 6 šteniatok, z toho 1 sučka, ktorú som jej nechal, aby jej nebolo smutno. Dal som jej meno Etna, lebo ako najmenšie šteniatko z vrhu bola výbušná ako sopka, ktorá nesie toto pomenovanie. Ich spolužitie bolo niekedy dôvodom na môj úsmev. Kasta na Etnu totiž občas žiarlila a vtedy si pozornosť vynucovla tým, že sa tvárila akoby krívala. Potvorka, vedela, že mi to nedá a pozriem sa jej na „poranenú“ packu. Bolo to šťastné poľovnícke obdobie. Sníval som svoj sen a vychutnával som ho plnými dúškami. Niekedy som sa pristihol v situácii, keď som sa s nimi rozprával ako s človekom. Hlavne Kasta sa tvárila, ako by mi rozumela. Zažili sme spolu veľa pekných zážitkov, z ktorých som si robil poznámky vo svojej kronike, ktorú si vediem odo dňa, keď som sa stal poľovníkom.
Až prišiel deň 5.februára 2005. Vybrali sme sa do revíru viacerí poľovníci, zobral som samozrejme so sebou aj moje dve „baby“ Kastu a Etnu. Bola sobota, príroda bola zakrytá bielym plášťom, teplomer ukazoval viac ako – 15°C. Mali sme v úmysle loviť líšky brlohárením. Na tento účel som mienil využiť aj Kastine služby a schopnosti. Ďalej už radšej nebudem rozpisovať podrobnosti, lebo si nechcem jatriť nezahojené rany. Uvediem len krutý výsledok. Kasta viac z brlohu nevyšla. Chodili sme k brlohu asi týždeň (ja, moji rodičia ako aj poľovnícky priatelia), dúfajúc, že ju tam niekde stretneme. Kopať sa nedalo, skúšali sme, ale zem bola tvrdá a nepoddajná ako kameň. Etna v ten deň po prvý krát spala vo voliére sama. Vlastne nespala, zavýjala, čo asi nie je ten správny výraz, ona doslovne nariekala. Myslel som, že sa z toho zbláznim, nemohol som to počúvať. Bolo mi ľúto Kasty, ale aj jej dcéry Etny. Prvý týždeň Etna takmer neprijímala potravu, stratila chuť do života, iba sem tam zakňučala. Dnes už je z najhoršieho zdá sa vonku, znovu ju zaujímajú stopy, znovu behá, šteká...Ale určite jej stále niekto chýba, tak ako mne. Jej chýba matka a mne verná kamarátka.
Toto bol môj sen, ktorý však netrval večne a náhle sa rozplynul. Zostali mi spomienky, opustený obojok na poľovníckom vešiaku a hlboká jazva v mojom poľovníckom srdci.