Cez okno som pozoroval prvý tohtoročný sneh, ako sa jeho vločky, ligotajúce sa poletujú, a dopadajú na zem. Čoraz hustejšie, a hustejšie. Novembrový večer sa niesol v znamení pohody, ticha a kľudu. Pri takomto snežení bude do rána po kolená snehu. Beriem do rúk mobil, a volám Mišovi. Ráno o pol šiestej bol konečný termín, pre ďalšiu z našich vychádzok horou. Budí ma ostrý zvuk budíka. Veci som si pripravil večer, stačilo obliecť sa, najesť, a mohol som vyraziť. Pohľad z okna bol krásny. Všade tma, len mesiac a hviezdy zdobili nebeské more. Potichu odomykám, s ďalekohľadom , termoskou, a nožom v batohu sa vyberám za ďalším dobrodružstvom. Vonku fúka slabý ale ostrý a studený vietor. V pozadí sa s tmy vynára Mišo. Už sme spolu, a zrýchlením krokom ideme cestou, ktorú už asi ani nemusím opisovať. Z jednej aj druhej strany nás lemuje tmavý závoj pomaly ustupujúcej noci. Na pravo asi sto metrov v diaľke rozoznávam dve siluety srnčej. Plavými skokmi bežia cez pole ešte zahalené tmou. Rozoznal som ich iba vďaka svetlám ktoré v diaľke blikali doširoka. O chvíľu zmizli v prvom zasneženom ráno roka 2007. Snehu je po členky, trocha vyššie aj po kolená. Ani sme sa nenazdali, a už sedíme na odpočívadle pri obore. Ani diviakom v nej sa nechcelo ešte vstať. Naliali sme si teplého čaju z termosky, a hneď sme mali o čosi viac chuti ísť ďalej. Pre veľkú tmu sme ešte chvíľu ostali pri obore. Keď sa začalo brieždiť, vyrazili sme. Mali sme naplánované prezrieť okolie veľkého krmelca. Stál na okraji veľkej bukovo-smrekovej hory. Keď sme prechádzali cez poslednú lúčku, z náprotivnej strany niečo zbehlo do lesa, ale nemohli sme zistiť čo, lebo od poslednej lúčky nás delili kríky cez ktoré nebolo možné zver identifikovať. Pri krmelci ani noha, tak sme vyšli na posed. Po krátkom odpočinku sme vyrazili, aby sme sa slnečným zasnežením ránom poprechádzali lesom. Dovtedy sme nevideli nič, len 4kusy srnčej, ktoré som naschvál nespomenul. Po asi desaťminútovom stúpaní horou sa spoza bukov vynoril srnec, a za ním aj srna, a oblúkom nás obchádzali. Srnec ešte parožie nezhodil. Nebolo nič moc, ale aspoň čosi. Keď sme vyšli asi do trištvrte svahu, natrafili sme na veľmi husté kríky, ktoré lemovali početné jelenie a srnčie stopy. Pred nimi bol na čistinke zhotovený jednoduchý posed s lavičkou. Tu bolo snehu podstatne viac ako dole na lúkach. Opäť sme sa napili teplého čaju. Medzitým slnko vystúpilo už vysoko, a tak začalo svoju dennú púť. Jeho lúče prenikali cez vrcholky stromov, a tak dávali prvému snehu krásny ligotajúci sa šat. Bolo ho dosť, po kolená. Periférnym videním som zachytil asi dvadsať metrov napravo podo mnou pohyb. Mišo ho zachytil tiež a už sme obaja hľadeli kŕčovito pomedzi buky. Slnečným a zasneženým novembrovým ránom , si cez bukovú horu prešliapavala päť členná črieda vysokej. Vpredu vodiaca jelenica, za ňou ešte tri, a posledný bol mladý jelienok- ihličiak. Bez váhania sme vzali batohy, pobalili veci, a išli sme za nimi, lebo cez zvlnený terén sa ťažko pozorovali. Asi chytili náš vietor, lebo skôr ako sme dorazili na stanovište, neostalo po nich nič, len stopy v snehu. Akoby sa bola pod nimi zem prepadla. Márne sme išli po stopách a prechádzali z jedného miesta na druhé. čriedu sme viac nevideli. Ani sme si neuvedomili že prešla skoro hodina a pol. Stály sme na vrchole bukovej hory, a početné jelenie ale i srnčie prte naznačovali, že sme v dobrej lokalite. Keď sme dosiahli úplný hrebeň, jeleních prtí tu bolo toľko že by sa spočítať nedali. N a pravo od nás sa ešte stále tiahli veľmi husté kríky. Z istotou sme mohli skonštatovať, že zver z nevychádza na pašu, a po nej do kríkov chodí zaľahovať. Krásna zimná príroda svoje umenie predviedla aj na jednom s kríkov, a povedal som Mišovi nech ho odfotí, lebo bol prekrásny. Zatiaľ čo Mišo fotil, som podišiel ešte asi 15metrov, až som sa dostal na čistinu zvažujúcu sa za hrebeňa dole do doliny. Sadol som si do snehu za buk, a pozoroval okolie. Medzitým prišiel aj kamarát a sadol si vedľa mňa. Neprešlo 5sekúnd a z boku z doliny sa vyrútil jeleň. Pulz sa mi badateľne zvýšila z napätím som sledoval cez ďalekohľad čo je zač. Z jeleňmi som sa stretol len dvakrát aj to boli len veľmi mladé kusy a nasadzovali parohy, zo starším jeleňom aj keď vychádzok do hôr bolo neúrekom, som sa ešte nestretol. Preto ma pochytil pocit radosti, trochu i strachu, bol som v napätí a triasli sa mi ruky. Cez optiku som rozpoznal päť vetiev na každom parohu, bol to desatorák. Mišo sa ešte ošipoval, a jeleňa si všimol až keď som doňho drcol. Na ňom som tiež videl veľké napätie, veď to bol prvý jeleň ktorého sme v Ilave videli. Nie že by ich tu bolo málo, práve naopak, jeleňov bolo dosť ale nemali sme šťastie . Jeleň unavený stúpaním na hrebeň zastal a istil. Chytal vietor vanúci dole dolinou, čo pre nás bolo zlé. Pozrel smerom ku nám. „Dokelu“! Zahrešil som v duchu. Zver chcel určite zájsť do spomínaných kríkov a my sme mu to prekazili. Chvíľu postál, začudovane sa na nás díval, a potom uťahaní len miernym poklusom sa vydal dole do doliny. šokujúce na tom bolo že keď na nás zízal, bol od nás asi na dvadsať krokov. Ktovie akoby sa to skončilo keby Mišo nenarobil hluk s fotoaparátom, lebo si ho schovával a puzdro mal na suchý zips, a asi aj to prispelo k tomu že nás jeleň spozoroval. Možno bi prešiel na desať krokov od nás, a nič netušiac by zaľahol do kríkov. Keby, keby. Ale stalo sa. Pozreli sem sa na seba, a z úžasom v očiach z predchádzajúcich chvíľ sme hodnotili celú situáciu. Keď sme sa ako tak upokojili, zostúpili sme s hrebeňa dole na lúky. Cesta až ku krmelcu trvala asi pol hodinu ale s dobrým tempom. Prvý sneh a prvé zasnežené novembrové ráno nám priniesli aj prvého staršieho jeleňa na ktorého sme tak dlho čakali. Potom sa však sneh roztopil a celú zimu už napadol len párkrát, no vždy len máličko a hneď bol fuč.
Odvtedy vždy keď vidím prvý sneh ako poletuje oblohou ticho dopadá na zem, spomeniem si na našeho prvého jeleňa s bukovej hory.