Zobudil sa, v noci napadalo asi 10 centimetrov nového snehu. „Poľovačka by sa mohla vydariť,“ pomyslel si v duchu, ale to ešte nevedel čo ho čaká. Zbalil si veci, cez plece prevesil brokovú dvojku. Guľovnicu nechal doma, pretože do honu je lepšia brokovnica. Psa nechal tiež doma, lebo ešte nebol poriadne zotavený po operácii. Na poslednej poľovačke ho totiž skoro rozpáral starý samotár, ktorý ako vždy utiekol z honu bez výstrelu. Nasadol do auta a vyšiel v ústrety zasneženej krajine. Auto odstavil pri poľovníckej chate kde už naňho všetci čakali. Po zvítaní sa vrátili dvaja poľovníci ktorí boli odstopovať komplex húštin a lesa ktorý chceli prepoľovať. Ráno tam zaľahla početná skupina diviakov a bola tam aj stopa veľkého diviaka. Tento fakt viac menej rozhodol o všetkom, pretože každý z prítomných by ho rád ulovil bolo ich asi 40, viac honcov ako strelcov. Psov mali asi 12 a na nich bola založená úspešnosť celej poľovačky. Po rozostavení strelcov dal hospodár znamenie honcom a poľovačka sa začala. On bol pre svoje skúsenosti takzvaný vedúci honcov, mal na starosti aby šli honci v jednej línii a aby sa poprípade vrátili ak by diviaky vyrazili dozadu poza honcov. Honci pustili psov a vnorili sa do húštin ktoré lemovali les. Zo začiatku sa lesom ozývalo len pokrikovanie honcov no potom sa ozval predsedov kopov hrubým basom a neskôr sa k nemu pridali aj ostatné psy. Ozvali sa prvé výstrely. Honci pokračovali ďalej, veď poľovačka sa ešte neskončila. Po kratšej chôdzi hrubým lesom sa pred honcami objavila húština, ktorá bola tak hustá, že sa v nej dalo pohybovať len po štyroch a len v „tuneloch“ ktoré vychodili diviaky. Ak sa tam diviaky otočili späť mal honec len málokedy šancu sa im uhnúť alebo vycúvať naspäť. Tentoraz však psy dvihli diviakov a tie utekali smerom na strelcov, ozval sa výstrel a za ním mnoho ďalších. Pred ním sa z pod snehu zdvihla čierna masa, veľký diviak, vyrazil smerom na strelcov. On prebil do obidvoch hlavní breneky, lebo v jednej mal broky na líšku. Tušil že sa časom otočí a bude chcieť utiecť poza honcov. Len čo vyšiel z húštiny a postavil sa chcel si z hlavní vyfúknuť sneh ktorý sa mu tam dostal. Sklopil hlavne a vybral náboje, no v tom sa pred ním zjavil veľký diviak so šedinami od rypáka až po uši, kly mu bolo vidieť už z ďaleka. Na chvíľu zastal a potom vyrazil rovno oproti nemu. Snažil sa nabiť pušku no náboje mu padali z rúk. Na poslednú chvíľu nahmatal vo vrecku náboj, nabil pušku a len tak bez mierenia od pásu vystrelil na diviaka ktorý sa rútil rovno na neho. Diviaka to nezastavilo, nabral ho rypákom a on aj napriek svojej váhe vyletel meter a pol do vzduchu. Dopadol chrbtom na kameň, ktorý bol skrytý pod snehom. Čierny rytier zmizol, a už bolo počuť len praskanie haluzí pod ťarchou jeho tela. Chlapi čo boli neďaleko neho sa k nemu rozbehli aby zistili či je v poriadku. Keď ho postavili na nohy sťažoval sa na bolesť chrbta a pýtal sa či ho zasiahol. Na nástrele bolo len pár kvapiek farby, ale aj tie sa po pár metroch úplne stratili. Pri prebíjaní zistil že dal do hlavne broky určené pôvodne na líšku. Chrbát ho po niekoľkých dňoch prestal bolieť a aj pes už bol celkom v poriadku. Hnevalo ho to čo sa stalo, viac sa hneval na diviaka ako na seba. Túžba dostať ho sa v ňom stupňovala každým dňom, už sa mu o ňom dokonca aj snívalo. Nadišiel deň ďalšej spoločnej poľovačky. Zase si zobral brokovnicu lebo vedel že si diviak nasmeruje preč z honu. Tento krát už bral so sebou aj svojho psa. Poľovačka bola naplánovaná v tom istom lesnom komplexe ako minule lebo diviaky sa tam stále držali. Po spoločnom uvítaní a všetkých potrebných úkonoch sa poľovačka mohla začať. Honci dostali znamenie a začali hnať. Bolo ich o niečo viac ako minule a aj psov bolo o niečo viac. On zastával tú istú funkciu ako minule. Jeho pes šiel popri ňom, ešte si netrúfal odbiehať ako ostatné psy. Hneď zo začiatku začali psy hlásiť a duriť zver na strelcov a pár výstrelov sa ozvalo aj z honu. Narazil na čerstvú stopu veľkého diviak dal na ňu psa a ten sa po nej rozbehol a stratil sa mu z dohľadu. Po chvíli sa pred ním ozvalo prenikavé hlásenie jeho psa. Ozýval sa z jedného miesta asi 100 metrov pred ním. Rozbehol sa za ním, predieral sa húštinami a medzi brechotom už rozoznal aj zlostné grúlenia fučanie. Zrazu zneistel, zmocnila sa ho obava že sa diviak zase rozbehne proti nemu. Z premýšľania ho vyrušil prenikaví psí nárek a kňučanie. To rozhodlo, začal sa ešte viac predierať smerom k psovi. Keď tam došiel uvidel psa ako sa odťahuje preč od diviaka a diviaka ako sa chystá ešte raz zaútočiť na psa. To nechcel dopustiť, namieril diviakovi na komoru a potiahol spúšť. Diviak značil zásah a svoju pozornosť presunul zo psa na neho. Chcel zaútočiť aj na neho ale vo chvíli keď sa chcel rozbehnúť proti nemu ozval sa druhý výstrel, diviakovi sa podlomili kolená a klesol k zemi. On šiel k psovi, nič vážne sa mu nestalo len sa mu otvorila rana z minula. Vzal ho na ruky a ponáhľal sa k svojmu priateľovi- veterinárovi. Psa tam nechal a šiel naspäť. Medzi tým už stihli jeho diviaka stiahnuť k chate kde sa mal robiť výrad. Strelilo sa 10 diviakov ale jeho vynikal. Pri výrade ho zalial neopísateľný pocit šťastia. Pomstil sa, nielen za psa, ale aj za seba. Uvedomoval si že to čo mu v tej chvíli behalo hlavou je nepoľovnícke ale v duchu sa radoval ako malé dieťa.