Zima toho roku bola skúpa na sneh aj vo vyšších, nieto v nízkych polohách. Mimoriadne teplé počasie na toto ročné obdobie spôsobilo, že zver sa ešte stále zdržiavala na letných stanovištiach v záveroch dolín na rozhraní lesa a hôľnych lúk, kde nachádzala stále dostatok akej takej paše a predovšetkým pokoj.
Medzi Vianocami a Novým rokom som si vybral zvyšok zostávajúcej dovolenky, aby som trochu pookrial v prírode.
Skoré piatkové ráno veštilo pekný deň, keď som sa zapisoval do knihy návštev. Neskôr, keď som už stál na lesnej ceste pod Žiarom a rozhodoval sa, či sa pustiť zvážnicou na Rovienky alebo dolinkou do Suchej, zvíťazila južná strana Suchej s niekoľkými rúbaňami, ktorých vrcholy už začínali osvetľovať prvé lúče vychádzajúceho slnka.
Pomaličky, z nohy na nohu stúpal som prebúdzajúcim sa ránom proti toku zurčiaceho potôčka náhliaceho sa dolinkou. Jemný vánok vanúci mi do tváre, niesol so sebou vôňu tlejúceho lístia.
Občas som postál načúvajúc zurkotajúcemu potôčku, ďalekohľadom prezeral vysokú jedľovo smrekovú horu južného svahu. Všade vládol pokoj a ticho.
Prešiel som takmer polovicu dolinky, nikde však ani náznaku po žiadnom živom tvorovi. Iba staršie stopy v lístí svedčili o tom, že pred pár dňami tu niekoľko kúskov vysokej pátralo po niečom vhodnom k naplneniu stále prázdneho žalúdka.
Pokračoval som až k miernemu ohybu dolinky. V protisvahu predo mnou, za silným lieskovým krom pásol jeleň. Hádam štvorročný šestorák sa popásal na napadanom lieskovom lístí. Neodtŕhajúc hlavu od skromného pokrmu často sa zastavujúc, potískal sa do pravého boku dolinky.
Podarilo sa mi pripraviť kameru na statív a s okom na hľadáčiku sledoval som jeleňa, čakajúc na akosi pomaly prichádzajúci ranný svit na dno dolinky.
Po chvíli som už snímal prvé zábery pasúceho sa jelienka.
Vpravo odo mňa praskla vetvička. Krajom oka som zaregistroval pohyb ďalšieho zvera. Už slušný, obojstranne korunový dvanástorák stredného veku, občas sa zohnúc, zdvihol zo zeme padnutý list alebo chlp suchej trávy, poberal sa miernym svahom. Pred ním ešte dva jelene nedbalo postupovali do redšej vysokej hory, od polovice boku presvietenej už štedrými lúčmi povianočného slnka.
Nevyrušiac ich, nechal som ich odísť a pokračoval som pomalým krokom v načatej ceste. Vyšiel som na kraj dolinky končiacej na nižšom hrebeni, ktorého vrcholom prechádzala lesná cesta.
Chvíľu som postál na ceste zaplavenej už hrejúcimi slnečnými lúčmi.
Uvažoval som, či pokračovať do vzdialenejších partií alebo sa pokúsiť obzrieť stávajúce dva jelene z čriedy, ktorú som obišiel v dolinke.
Priaznivý vietor mi pomohol rýchle sa rozhodnúť. Bol som zvedavý na jelene, a tak som sa s dobrým vetrom vybral do južného svahu Suchej v nádeji, že ich zastihnem včaššie, ako zatiahnu k odpočinku po rannej pastve.
Postupoval som pomaly, stále sa rozhliadajúc po celom lese. Vystúpil som už takmer do polovice boku, no doteraz som ich nestretol. Pokračoval som teda ďalej, keď mi zrak padol vpravo od smeru postupu ku kmeňu silného smreka, pri ktorom sa mi zazdalo, akoby sedel nejaký zver. Hneď mi vpadol do mysle medveď, i keď už mal v tomto čase odpočívať, ale tvar mi ho celkom pripomínal. Zamieril som ďalekohľad do tej strany. Pri kmeni smreka ležal v dosť neprirodzenej polohe kus vysokej. Zo strany zrkadla bol už načatý, asi líškami. Spoza kmeňa vytŕčal kúsok paroha. Teda jeleň. Poponáhľal som sa rýchlo k nemu. Vietor od neho však poopravil smer môjho postupu. K vôli zápachu bolo lepšie sa mu vyhnúť. O chvíľu som stál pri ňom. Z neďalekého smreka sa hlučne zdvihol ťažký myšiak.
Predo mnou v neprirodzenej polohe ležalo telo statného, asi šesťročného jeleňa, pravidelného štrnástoráka. Dobrá rozloha i dĺžka výsad, dobre rozvíjajúce sa koruny, avšak trochu kratšie kmene hovorili o nádejnom jeleňovi, ktorý tu z doteraz neznámych príčin ležal predo mnou.
Napriek už zahajujúcemu sa procesu rozkladu snažil som sa prísť na príčinu jeho úhynu. Odišiel vinou nezodpovedného poľovníka, či pytliaka, alebo bola príčina jeho smrti iná?
So značnou námahou som jeleňa obrátil, a hľadal stopy najprv po guľke. Ani po podrobnej prehliadke celého tela som vstrel ani výstrel nenašiel.
Otočil som jeleňa na chrbát. Aj brušnú časť už mal načatú. Zaujal ma plný, ako kameň tvrdý obsah bachora naplnený silážou. Napriek teplote slušne nad nulou, bol problém zapichnúť do neho nôž. Usúdil som, že asi toto je príčina jeho úhynu, lebo v tom čase dosť vysoké teploty neprimerané na tú ročnú dobu mohli spôsobiť znehodnotenie siláže, ktorá sa pravdepodobne stala príčinou jeho smrti. Bol čas núdze, v ktorom sa zver musí obracať, aby zaplnila svoje prázdne útroby a tak vyvezené vlečky siláže do revíru majetnými nájomcami urobili svoje. Statný jeleň si parohami rýchlo urobil rešpekt v čriede pri takejto pochúťke. A takýto je potom výsledok. Odňal som mu trofej. Cestou domov som mal čas uvažovať o tom, či za takýto spôsob starostlivosti o zver by nemal niesť niekto zodpovednosť. Myslím tým tých nájomcov revírov, ktorí takéto krmivo do revíru vyvezú, vysypú na hromadu a viac sa o to nestarajú.
Ako keby nepoznali dôsledky . Takouto starostlivosťou sa veru nedočkajú , že sa im zver, hlavne trofejová, dožije cieľového veku a vytvorí kapitálnu trofej.
Keď sa teraz doma pozriem na jeho trofej, prebehne mi mysľou, aké útrapy musel tento prekrásny tvor prežiť, kým jeho jelenia duša opustila tento svet a je mi z toho smutno. Určite nebol sám, ktorého stihol podobný osud. Výsledok sa mnohokrát nájde náhodou, alebo vôbec nie. Alebo ma presvedčíte o opaku?