Blížil sa záver jelenej ruje. Vychutnával som si ho spolu s viacerými členmi nášho združenia na chate v Kamennej. Rána, či popoludnia sme trávili v revíri, v nádeji, že niekomu z nás okrem pobytu v prekrásnej jesennej prírode pribudne i trofej jeleňa, či už nejakej dvojky, lebo so štvorkou už bolo v tom čase ťažké sa stretnúť. Práve uvedené vekové triedy ešte v tom čase ostávali v pláne odstrelu.
Keďže úspech nechával na seba akosi dlho čakať, hlavne pred záverom týždňa, viacerých kolegov túlanie sa náročným revírom unavilo, a tak miesto včasných ranných vychádzok dávali prednosť pokoju na lôžku. Niektorí i popoludní mali problém rozlúčiť sa s ním.
Bol piatok, krátko poobede, keď na chatu prišiel syn Martin. Vybalil sa, niečo sme hodili do seba a vybrali sa do Tesnej, odkiaľ sa viac dní hlavne s príchodom večera ozýval zaujímavý hlas jeleňa.
Cestu do spomenutej lokality sme si vybrali z chodníka na Vrchy. Vyšli sme k úrovni lúky stráženej možno viac ako dvestoročnou jedľou a pustili sa západným smerom starou riedkou smrekovou horou k hrebienku lemujúcemu východný kraj dolinky Tesná. Teplé, suché slnečné počasie nedávalo väčšiu nádej, že jelene sa toho dňa začnú koncertovať ešte za vidna. Viacero vyvrátených, už vyschnutých, niektorých už napoly strúchlivelých starých smrekov sťažovalo pohyb vybraným smerom. Suché konáriky roztrúsené po širokom okolí praskali pod nohami a znemožňovali tichý pohyb. Ešte šťastie, že zvuky tlmil privrátený svah.
Konečne sme zastali na hrebeni zvažujúcom sa do dolinky Tesná. Pred nami sa rozprestrelo širšie údolíčko so starou redšou zmiešanou jedľovo - bukovou horou s mnohými semenáčmi, na východnej strane v spodnej etáži s chlpom už dobre odrasteného bukového náletu, ktorý dobre kryl náš presun bližšie k srdcu dolinky. V úžľabine, hádam päťdesiat metrov pod nami, vyvieral slabší pramienok vody zmenený v čase ruje na kalište.
Miesto na čakanú sme si po preskúmaní vetra vybrali necelých tridsať metrov bokom nad kališťom, za kladou napoly zotletého, zeleným machom obrasteného mohutného buka, ležiaceho v dolinke určite viac ako desiatku rokov, takmer do dvoch tretín zasypaného opadaným bukovým lístím. Spoza klady sme odhrnuli hrubú vrstvu lístia až do zeme, posadili sa na ruksaky, pripravili kameru a čakali, čo sa bude diať.
Bol odtiaľ dobrý prehľad po značnej ploche starej redšej hory, ktorú v dolnej časti dolinky pod kališťom v protisvahu vhodne dopĺňal už odrastený svrčiník. Dúfali sme, že práve v ňom odpočíva jeleň spolu so svojou suitou, ktorý nás zaujal svojím hlasom. Všade bolo ticho. Zakrátko nastalo bezvetrie.
Slnko sa pomaly začínalo spúšťať za hrebeň Kamenného grúňa, keď od svrčiníka hlučne priletel drozd kolohrivý a sadol si neďaleko nás na bukovú haluz. Napodiv rozčúlený niekoľko krát poskočil, zašvitoril zlobným hlasom a odletel smerom na Vrchy. Pozornosť sme sústredili na kraj svrčiníka pod nami. Možno práve vysoká, poberajúca sa na svoje pastviská vyrušila tohto spevavca. Avšak ani po čase sa na jeho okraji neobjavila žiadna zver
Slnko sa úplne schovalo za masív Kamenného grúňa. Les potemnel a ochladilo sa. Začal pofukovať už chladnejší západný vetrík. Z náprotivného Mažiarového sa ozval bojovný hlas jeleňa. Zakrátko nato z Langhoferé grúňa sa ozvala nemenej silná odpoveď podľa hlasu približne rovnako silného jeleňa.
„ Dúfam, že sa to konečne pohne i tu“, potichu zahlásil Martin. Po chvíli sa oba jelene v náprotivnom boku ohlásili znovu. Po pár vyzývavých zaručaniach bolo zrejmé, že sa k sebe približujú.
Započúval som sa do tohto začínajúceho koncertu očakávajúc čo z neho vzíde, keď ma Martin jemne štuchol do ruky.
„Čo je“?! Martin položil prst na ústa a pomalým pohybom ukázal do riedkej bukovej hory nad naším stanovišťom, odkiaľ som už i ja teraz počul šušťanie lístia. Asi diviaky vyšli popásť sa na popadanej bukve. Šušťanie bolo čoraz zreteľnejšie, keď sa spomedzi bukových kmeňov vynoril a smerom k nám poberal statný medveď. Pomaly, z nohy na nohu, sem tam hrabnúc do lístia, vyhrabal či už nejakého slimáka alebo červa, a s očividnou chuťou si na ňom pomaškrtil.
Pomaly som sa zosunul k hľadáčiku kamery a v pomaly tmavnúcom lese začínal natáčať statného medveďa pomaly sa približujúceho priamo k nášmu stanovišťu. Sledujúc tohto majestátneho zástupcu slovenskej fauny cez hľadáčik kamery, aby som udržal dobrý záber, musel som „zoom“ neustále vzďaľovať.
Medveď zabraný do hľadania potravy sa o chvíľu zastavil, pozrel smerom k nám. Jeho hlava napriek tomu, že som mal priblíženie nastavené na hodnotu 1, vypĺňala takmer celý objektív, keď som zbadal v ňom aj Martinovu ruku, ako sa pomaličky sunula k jeho kozlici položenej na klade. Keď som pozrel mimo kameru, medveď nebol ďalej ako sedem, osem krokov od bukovej klady, za ktorou sme boli učupení. Obzeral sa, vetril smerom k nám, postúpil ešte o krok dva bližšie. Znovu zastal, pozrel na nás, natočil sa dolu kopcom a rovnako pomalým tempom pokračoval ku kališťu. Až teraz som natočil kameru, aby som ho mohol ďalej snímať. Vhupol do maličkého údolia a stratil sa mi z dohľadu. Až po chvíli som ho znovu zachytil, ako stúpal krajom svrčiníka smerom k hrebeňu, aby po pár krokoch zabočil do neho a stratil sa v ňom.
Obaja sme si svorne vydýchli, že sa nečakaná vizita obišla bez problémov. Medzitým sa slušne zotmelo.
„Poďme!“ zavelil som. „Tu sa už ničoho nedočkáme.“ Zdvihli sme sa z pomaly chladnúcej zeme, ponaťahovali stŕpnuté údy a pobrali sa na spiatočnú cestu. Vyprevádzal nás bojovný hlas už iba jedného jeleňa z Mažiarového. Na chatu sme došli sme už za úplnej tmy, keď už boli všetci z hory späť, teraz už spokojní a vyrovnaní s úlovkom i keď iba na kazete.