Pozdravujem všetkých poľovníkov, nepoľovníkov a priateľov našej krásnej prírody. Chcel by som sa s vami podeliť o jeden zážitok, ktorý si budem pamätať asi celý môj život. Zažiť v jednom momente veľkú radosť a zároveň hnev a pocit bezmocnosti, to sa nestáva každý deň. Mne sa to podarilo. Radšej by som bol keby sa také veci nedejú. Možno si aj nájdete v príbehu odpovede na niektoré diskutované témy.
Poľujem v revíry neďaleko pod Zoborom. Nemáme nejaký extra zaujímavý revír. No ja som si ho veľmi obľúbil a je naozaj veľmi pekný. Máme tu zo všetkého polia, lesy – nie veľmi veľa, neobrábanú pôdu, rybník, rákosiny. Sústreďujeme sa najmä na chov a lov bažantov, zajacov a srnčiu zver. Každý rok sa odloví aj zo 10 ks čiernej a raz za čas aj nejaká vysoká.
Ja osobne nie som poľovník, ktorý sa môže chváliť kapitálnymi úlovkami ani nejakým veľkým množstvom ulovenej raticovej zveri každý rok. Radšej dám prednosť poľovačke na bažantov ako nejakej poľovačke na čiernu. Niežeby som nerád poľoval diviakov, ale pre mňa super zážitok keď mi pes nájde, vystaví a dohľadá bažanta. To je pre mňa pocit pri love ako má byť.
Sezóna 2007 bola pre mňa vcelku veľmi dobrá aj čo sa týka kynológie, aj poľovníctva. Popri bežných starostiach, ktoré každé združenie alebo spolok má, sa mi podarilo uloviť aj dvoch diviakov (jeden mal 140-150kg), daniela, srnca a samozrejme aj nejakú líšku. Takže Diana bola ku mne štedrá.
Najväčším prekvapením pre mňa bolo, keď mi výbor spolku odsúhlasil odstrel srnca III. VT. Bolo to vraj za aktivitu v roku 06. Mne sa zdalo, že keď človek robí čo je v jeho silách, tak to nie je až na takúto odmenu. Ale budiš. Veľmi som bol rád.
U nás je zvyk odstrel srncov rozdeliť do troch etáp. Ja som si mohol vybrať a som si vybral tú strednú od začiatku júla do polovice augusta. Keďže revír a zvery u nás poznám dosť dobre som mal tipy, kde by nejaký „trojkár“ mohol motkať. Od začiatku jari som naozaj videl zopár veľmi pekných srncov. Raz som bol na pochôdzke vo vinohrade, viac menej som šiel na líšku, a úplnou náhodou som sa zoči-voči stretol s nádherným azda „diamantovým“ srncom. Prekvapení seba sa, sme sa pozerali do očí sa. Potom v okamihu odbehol. Ja som si naňho len zamieril a nechal som ho ísť. Povedal som si v duchu „ešte nie je čas“. Dni ubiehali a ja som pomaly a isto strácal povolenie na odlov. Ono to tak chodí, keď nemôžete, tak sa idete potknúť o nich a keď sa môže tak nie a nie sa ním stretnúť. Tak isto to bolo aj v mojom prípade. Nie a nie. Raz som šiel opäť na čakanú do vinohradu. Ale nejaké okolnosti ma donútili ísť neskôr, tak som sa rozhodol, že pôjdem len na pirš okolo vinice a prípadne „osolím“ nejakú lisicu na strnisku vedľa vinice. Pri obchôdzke som veru aj dosť zverov videl. Už sa aj srny so srnčatami na strnisko vytiahli z neďalekej kukurice, aj nejakí mladí srnci tam boli – a veľmi nádejní. Bola to taká príjemná prechádzka vo veľmi peknom čase. Zrazu som v diaľke zbadal niečo. Vôbec som nevedel rozlíšiť na tú vzdialenosť čo to je. Bolo to zo 600 metrov. Malo to namierené z vinohradu rovno cez strniskové pole, rovno k potoku a za ním šup do kukurice. Tam by to bolo už v bezpečí v susednom revíry. Tak som sa popri oplotenia vinice, pod kríkmi a stromami pustil na stíhaciu jazdu, aby som aspoň zistil čo to tam je. Snáď je to ten diamantový, som si v duchu pomyslel. Už keď sme sa k sebe priblížili som s istotou videl srnca, ale nie toho čo som chcel vidieť. Bol však taký zvláštny, dosť silný v tele, pomalý pohyb, veľmi neopatrný s neurčitým parožím. Tak ma zaujal a som ho sledoval ako ide asi 60 metrov od hranice smerom ku diaľnici. Pri potoku sú aj nejaké kry a stromy tak som si hľadal miesto odkade by som si ho prezrel z blízka a prípadne ho aj ulovil. Na druhej strane pola boli podmienky ideálne. Ako si tak pasiem srnca a hľadám vhodný kryt, padla rana. Práve som sa na srnca pozeral. Padol na zem, zareval a bolo. Rana to bola 100% malorážková, zo susednej kukurice. Ani som si nepomyslel, že niekto sleduje to istého zvera čo aj ja, ale s úplne opačným úmyslom. Bol rýchlejší ako ja, o jeden deň. Niekedy je to dosť a niekedy málo. Ja neviem či ma v tom tieni nebolo vidieť ale proste som asi nebol nejako registrovaný. Ja som si hneď po tej rane zapálil a vybavil som telefonát s hospodárom. Povedal som čo som videl. Hneď sa vydali na cestu ešte s jedným kolegom ku mne. Ja som ešte volal o radu priateľovi policajtovi. No a nakoniec 158.
„Čo teraz“ pomyslel som. Dofajčil som a keď si úlovok nešiel nik zobrať, vykročil som smerom k srncovi. Hlavou sa mi preháňalo milión myšlienok. Čo ak toto, alebo ...... . Už som bol asi na 70 metrov od srnca, nikde nikoho, keď sa srnec začal na zemi metať a hneď sa začal ťahať po predných nohách preč. Neujde nikam, myslel som si a zostal som stáť nech sa upokojí. Zrazu sa vychytil na všetky štyri a utekal ako zdravý. V tom momente sa mi nič nenapadlo, len ho dostreliť. Ja vôbec nemám skúsenosti so streľbou guľovnicou na bežiacu zver. V sekunde mi mysľou prebehli všetky články, ktoré som na túto tému čítal a samozrejme aj všetky debaty starých jágrov o takejto streľbe. Veď ja som macher len na bažanty či zajace. Vôbec som si neveril. Ale, namieril som, kúsok som ťahal srnca v kríži, stiahnem spúšť. Srnec urobil duba ako zajac a už sa nepostavil. Vydýchol som si a šiel som sa naň pozrieť. Rana rovno do krku. Náhoda? Neviem a bolo a je mi to vlastne jedno. Ale zas ma môj kvér nesklamal.
Srnec to bol dosť silný. To jeho parožie bolo naozaj zvláštne. Veľmi divne bol vytlčený, všetko perlovanie mal úplne zodraté z vnútornej strany. Jeden paroh mal ako keby odrezaný nejakým drôtom alebo čím. Ja som mu tipoval tak 5-6 rokov. To všetko mi ukáže až prehliadka. O chvíľu nato prišiel hospodár a kolega poľovník, tak som im musel všetko rozpovedať. Po chvíli som to zas rozprával policajtom. Bol som spísať zápisnicu na stanici a sa čakalo čo bude ďalej. Hospodár potom bol ešte raz v Nitre na polícii a odvtedy zas nič. Strelu z malorážky sme nenašli, tak sme im ani nepomohli.
A ten môj diamantový? Ja som ho viac už nevidel. Možno sa s ním na jar ešte stretnem. Snáď sa mi dostane ešte ten cti loviť u nás doma medailového tvora. Mojím pričinením sa už nejaká zver dochovala, tak dúfam, že Diana to všetko sleduje a raz mi takého nádherného srnca pošle do rany.
Ten tajomný strelec od susedov z kukurice? Vôbec nevieme kto to mohol byť. Len asi desať minút po incidente sa hospodár zo susedného združenia sa so synom prišli pozrieť k hlavnej ceste čo sa deje a keď prichádzali policajti tak odišli preč. Možno sa raz niekto touto ranou pochváli, keď sa bude v krčme chváliť ostatným kolegom a my sa to nejakým zázrakom dozvieme. Naozaj by som rád vedel kto to bol, či bol poľovník, alebo len nejaký náturista. A koľko zveri už takto postrieľal a koľko z nej muselo zomierať niekde, a ešte ako dlho?
A koľko takých ľudí je všade okolo nás?