popis: V starom ovocnom sade, hodný kus nad dedinou, som vlani postavil posed. Posed mal prioritne slúžiť na lov srnčej, vysokej, prípadne diviakov, ktoré sa tu sem tam tiež ukázali. Ale akosi sa to nie a nie naplniť. Podarilo sa mi z neho streli�...V starom ovocnom sade, hodný kus nad dedinou, som vlani postavil posed. Posed mal prioritne slúžiť na lov srnčej, vysokej, prípadne diviakov, ktoré sa tu sem tam tiež ukázali. Ale akosi sa to nie a nie naplniť. Podarilo sa mi z neho streliť 6 líšok a jedného jazveca. Neďaleko posedu som mal vnadisko na diviaky. Kamarát Miro, pri hubárskych vychádzkach v okolí, pár krát naďabil na diviaky. Keďže vnadisko bolo zakaždým vyzbierané, dalo sa predpokladať, že sa sem občas tieto diviačiky prídu pohostiť. Polovica dorastajúceho mesiaca sľubovala celkom slušnú viditeľnosť, tak sme sa s Mirom rozhodli skontrolovať, čo za zver sa sem chodí kŕmiť. Na vnadisko, doplnené jablkami a presypané kukuricou, ako prvá prišla jelenica s jelenčaťom. Neskôr sa k nim pridali aj druhé kusy vysokej a neďaleko prešiel jeleň. Nemal záujem o vnadisko. Len skontroloval osadenstvo a pobral sa na lúku pod posedom. Asi dostal chuť na mládzu, ktorá tu začala vyrastať po jesennom mulčovaní. Keď z vnadiska odišla vysoká, bol chvíľu pokoj. V takmer úplne uzavretom posede bolo príjemne a tak som začal aj viečka privierať. Prebral ma Mirov šepot, „Na jabĺčkach je asi borsuk“. Tak som namiesto driemania zobral do rúk ďalekohľad a pátral po pohybe v blízkosti vnadiska. Pomedzi steblá vyššej trávy sa nemotkal jazvec, ale líška. Či jej zavoňali jablká, alebo kukurica už asi nezistíme. Vnadisko je vo vzdialenosti 40 m od posedu a mesiac bol v tej chvíli za hustým mrakom. Cez puškohľad som nedokázal poriadne zamieriť. „Nevidím ju jasne. Ak príde na granule, budem ju lepšie vidieť“, odkladám flintu a sledujem, čo líška urobí. Granule zvykneme rozhodiť 20 m od posedu. Z krovín za vnadiskom opäť vyšla vysoká. Líška zamierila k posedu, ale bola stále v pohybe, ani granule sa nepobrala opáčiť, a nakoniec sa stratila vo vysokej tráve. Pred pol deviatou sa niečo malé opäť ukázalo neďaleko posedu. Strieborná srsť sa jagala vo svite mesiaca a to sa nedalo pomýliť. „Teraz je to už ozaj jazvec“, oznamuje mi Miro zrejmú skutočnosť. Jazvec tu asi nebol prvý krát, lebo si to zamieril priamo ku granulám. Postavil sa zadkom k posedu a začal hostinu. Chvíľu trvalo, kým sa mierne natočil bokom. Odkryl ľavú lopatku a mne viac nebolo treba. Strela vnikla do jazveca tesne za ľavou lopatkou a vyšla krkom. Jazvec neurobil ani krok. Dokumentačné foto sme spravili u mňa na dvore a aj odvážili jazveca. Vážil 17 kg. Spracovanie úlovku zostalo na Mirovi. Pri vyvrhovaní Miro zistil, že strela preletela priamo cez srdce. Na mne zostalo vyvarenie trofeje. Neoficiálne meranie, nahrubo opracovanej trofeje ukazovalo na zlatú medailu so slušnou rezervou. Zaujímavosťou bola skutočnosť, že jazvec mal zubný kaz na očných zuboch. zobraziť celý popis